Ukrajinské deti v našom terapeutickom tábore sa postupne čoraz viac smejú. Len keď si večer pozeráme fotky, vidíme, že oči majú stále smutné. Nechceme sa vypytovať. Ako? A načo? Vieme, že ich ockovia nežijú. Bránili svoju krajinu a Rusi ich zabili. Niekedy sa rozhovoria samy. Nenápadná veta nám pripomenie, čo majú za sebou.
„Tridsať dní sme boli v pivnici, nemali sme čo jesť ani piť, som zvyknutý byť bez ničoho.“
„Náš pes celú noc plakal. Ráno nám prišli oznámiť, že ocka zabili. On akoby to vedel už večer predtým.“
„Ocko rád hrával na gitare. Odkedy zomrel, učím sa to podľa videí z youtube, ako spomienku naňho.“
„Hovorili sme mu, aby nepovedal, že je medik. Tých na frontovej línii veľmi potrebujú, tak ich berú aj bez výcviku. Zomrel o desať dní.“
„Keď nás Rusi v roku 2022 napadli, babka dovolila ockovi odísť bojovať pod podmienkou, že si dá na seba pozor. Ale nedodržal to.“
„Keď zabili môjho ocka, náš pes ho stále hľadal, celé mesiace za ním ešte smútil. Vždy, keď sa niekto blížil k domu, s nádejou vybehol von. Ale ocko sa už nevrátil. Bol pilot, lietal na vrtuľníkoch.“

Chceme aj ďalšie ukrajinské deti aspoň na pár dní vytrhnúť z prostredia vojny, vrátiť im kúsok detstva a ponúknuť program, ktorý im pomôže vyrovnať sa s traumou. Toľko detí, koľko len zvládneme. Pomôžete nám?
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

Viac si môžete prečítať v blogu Jany Čavojskej na DenníkuN:
https://dennikn.sk/blog/4022085/babka-dovolila-ockovi-bojovat-pod-podmienkou-ze-si-da-na-pozor-nedodrzal-to/