Ak prestane bojovať Rusko, bude koniec vojny!
Ak prestane bojovať Ukrajina, bude koniec Ukrajiny!
Vojna dronov

V utajených dielňach v provizórnych podmienkach blízko frontovej línie vznikajú ukrajinské technologické inovácie a boj sa presúva na oblohu.

Na ulici sa spokojne prechádzajú ľudia, nakupujú v obchode, pijú kávu v kaviarni. Netušia, že niekde dole v suteréne práve partia ľudí vyvíja a vyrába bezpilotné lietadlá, ktoré dokážu odviezť päť kíl výbušniny desiatky kilometrov do nepriateľského územia, zhodiť ju na vopred naprogramovaný cieľ a vrátiť sa späť. „Vitajte v pekle,“ povie na úvod Víťa, ukloní sa a pozve nás ďalej. Má dvadsaťsedem rokov a pred vojnou bol agronóm. „Najprv som pracoval s Červeným krížom a zachraňoval zranených. Potom som bol u mínometčíkov. A potom som si prečítal knižku o leteckom modelárstve a začal som vyrábať toto.“ Poviem, že škoda, že neexistuje taká knižka o víťazstve Ukrajiny nad ruskými agresormi. „Tú píšeme teraz. Vlastnou krvou,“ odvetí ďalší zo skupiny dronistov, Igor.

V tričku a teniskách

Prvé lietadlo, ktoré Víťa vyrobil, si dal vytetovať na lýtko. Dostalo meno Zelený drak a s nákladom výbušnín vyletelo 42-krát, kým ho Rusi zostrelili niekde nad Chersonom. Odvtedy jeho vývoj posunul na vyššiu úroveň. Jednotlivé časti vyrezáva z ľahkých plastov a obaľuje do tvrdeného plastu. „Nie je však dôležité, aby bolo krásne a bez chybičky. Lepšie, nech z neho hocičo trčí, ale plní svoju úlohu,“ konštatuje Víťa. Vo vnútri skrýva lietadlo, ktoré nazvali Backfire, veľa elektroniky a samozrejme priestor na výbušniny. Pred vzletom dostane aj dve go-pro kamery: jedna sleduje terén, druhá vzadu zas efekt spôsobený výbušným nákladom po jeho zhodení.

Táto partia ľudí si hovorí Birds of Fury, Zúriví vtáci. Je to síce bojová jednotka, oficiálne zaradená do štruktúr ukrajinskej armády, no funguje autonómne a vlastným spôsobom. Veliteľ Iľja si sám vyberá ľudí, s ktorými bude pracovať. Veľa z nich má technické vzdelanie, niektorí študovali v zahraničí. Stretávame sa s nimi na ďalšom mieste v Mikolaive, ktoré vyzerá ako úplne obyčajná budova. Opäť nikto nevie, že vo vnútri majú kancelárie aj títo špecialisti. Takýchto miest je v meste niekoľko. Informácie o nich prísne taja. „Tu v kancelárii ešte nebol vôbec nikto, kto k nám nepatrí. Okrem ľudí, ktorí prišli zapojiť internet,“ prehodí Igor. Obrovsky nám dôveruje, keďže nás sem zavolal. Nemôže ukázať svoju tvár ani povedať pravé meno, nesmie sa prezradiť, Rusi jeho prácu poznajú. „Na ľudí ako sme my sú ochotní obetovať aj iskander za päť miliónov dolárov,“ objasní. Nedávno im dal niekto pod auto výbušninu. Dvoch „Zúrivých vtákov“ zabila. Igor mal šťastie, nestihol ešte nastúpiť, bol práve za druhým autom, skončil v nemocnici s otrasom mozgu a ľahšími zraneniami.

Kvôli utajeniu nenosia Vtáci uniformy. Do práce prichádzajú v civile. Kraťasy, tenisky, rifle, tričká. Prenajímajú si byty v meste ako hociktorý kancelársky zamestnanec. Nikto nevie, čím sa zaoberajú naozaj. „Samozrejme, iba drony vojnu nevyhrajú,“ uvedomuje si Arťom. „Potrebný je úplne každý člen armády.“ Ale táto vojna sa z veľkej časti bojuje dronmi. Nedostatok konvenčnej munície premenili Ukrajinci na svoju výhodu a vo vývoji bezpilotných lietadiel postupujú míľovými krokmi.

Vojenské píár

„Keď začala vojna, odviezol som rodinu do Černivci a išiel som sa prihlásiť ako dobrovoľník. Dali ma k pechote. Vedel som, že v takej jednotke dlho neprežijem. No prešlo pol roka a stále som bol nažive. Ale videl som, že vojna sa dá bojovať aj efektívnejšie,“ hovorí Arťom, ktorý predtým robil PR manažéra a tieto svoje skúsenosti chcel využiť aj na vojne. Každá jednotka totiž potrebuje fundraising. To, čo dostávajú, nestačí. Všetci si zháňajú lepšie vybavenie, drony, autá, kvalitnejšiu balistickú ochranu. „V predchádzajúcich dvoch jednotkách to však nepovažovali dôležité,“ pokračuje Arťom. Až tu, u Zúrivých vtákov, dokázal veliteľ Ilia využiť Arťomove skúsenosti. Robí PR tímu a sype z rukáva kampane, ktoré vymyslel. Od armády totiž dostávajú len výbušniny. Všetko ostatné, čo letí, vrátane vývoja zariadení, musia robiť a platiť sami. Preto si napríklad môžete za cenu kávy predplatiť na mesiac ich kanál na Telegrame a sledovať, čo zaujímavé sa im s bezpilotnými lietadlami podarilo.

Na polygóne mám možnosť vidieť štart Backfire. Aj tu sú chalani v civile. Vyzerali by sme skôr ako partička leteckých modelárov, keby sme neboli vo vojnou zasiahnutej krajine a kúsok od nás netrénovali vojaci s veľkým útočným dronom Viper, ktorý pôvodne využívali poľnohospodári a na fronte dostal meno Baba Jaga.

Súčasný model Backfire dokáže dopraviť na nepriateľské pozície päť kíl výbušnín. Víťov tím v mikolaivskom podzemí ho neustále vylepšuje. So štartom do vzduchu pomáha Vova. Všetci mu tu hovoria Starý. S vyšportovanou postavou by mu málokto hádal 62 rokov. Bol armádny letec a parašutista. Keď začala plnoštábna vojna, prihlásil sa ako dobrovoľník. No potom prišiel príkaz poslať všetkých nad šesťdesiat rokov do civilu. Vnímal to ako nespravodlivosť. Preto teraz nadšene spolupracuje so Zúrivými vtákmi.

Backfire štartuje pomocou rampy a stlačeného plynu. Jeho letová výška je okolo osemsto metrov. Letí na vopred naprogramovaný cieľ. Sklesá a odhodí výbušniny. Zadná kamera zachytí, čo sa stalo. Operátor na mieste štartu nemá priame spojenie. Až spätne, po návrate Backfire, si pozrie kamerový záznam.

Lietadlo takto pred nami zhodilo improvizovaný náklad, urobilo ďalší okruh a pristálo s pomocou padáka. Potrebuje ho, ak je rýchlosť vetra menšia ako deväť metrov za sekundu.

Saša zo zoznamu mŕtvych

S veliteľom Iľjom sa stretávame ešte raz v kaviarni v Mikolaive. Má na hlave kipu. Židom je po mame. Jeho otec bol pravoslávny kňaz. Moskovského patriarchátu… „Ale mama do synagógy nechodila,“ podotkne. Rozmýšľam, či som niekedy stretla niekoho s väčšou rodinnou motanicou. On hovorí, že prežil veľa rokov v Rusku. „Dovážal som na Ukrajinu knihy. V ruskom jazyku. Neuvedomil som si, že je to nesprávne.“ Takmer o dvadsať rokov neskôr, v roku 2021, odišiel do Berlína a plánoval tam zostať dlhšie. No Rusko zaútočilo na Ukrajinu. Tak sa vrátil. Do Zúrivých vtákov si vyberá ľudí, s ktorými chce pracovať. Robí to starostlivo. Potrebuje ich ešte štyridsať.

Takmer každá posádka na frontovej línii dnes využíva drony. Z tejto vojny sa stala vojna dronov. Niektorí vojaci sú osamelí vlci. Ako Alexander, ktorého som strela niekde neďaleko Kyjeva. Vlani v auguste sa zúčastnil veľkej a do poslednej chvíle utajovanej konferencie vývojárov a výrobcov dronov v Černihive… ktorá sa skončila masívnym ruským raketovým útokom, pretože miesto stretnutia inovátorov niekto Rusom prezradil. Zatiaľ čo účastníci konferencie stihli zísť do krytu, ruské rakety zabili a zranili obyvateľov mesta, ktorí práve prechádzali okolo; Saša prvý pribehol na pomoc šesťročnom dievčatku, ktoré strela zasiahla.

Dronmi sa začal zaoberať keď si bol absolútne istý, že vojnu neprežije. Jeho syn, ešte tínedžer, bránil na začiatku vojny mariupoľský Azovstaľ. Saša tušil, že chlapec sa nevráti. „Napísal som jeho aj mňa na zoznam mŕtvych. Vedel som, že prakticky mŕtvy už som a pôjdem nadoraz tak, aby som čo najviac nepriateľov zobral so sebou.“ Po mesiacoch v ruskom zajatí jeho syna vymenili. A Saša si uvedomil, aké neefektívne je vedenie boja konzervatívnym spôsobom. Vo voľnom čase začal vyrábať bezpilotné lietadlá, ktoré dokážu zhodiť muníciu na nepriateľské pozície. Sám, v malej dielni. Takých ako on sú v Ukrajine desiatky. Možno im niekedy chýbajú parťáci, informácie, podpora veliteľov. Ale nikdy sa nevzdajú.

Veľké zázraky

„Tu v tejto malej ošúchanej dielni vznikajú naše veľké zázraky.“ Pár kilometrov od záporožského frontu, v dedinskom domčeku, ktorého obyvatelia už dávno odišli a kde majú teraz svoje zázemie vojaci, otvára veliteľ dvere. V stiesnenom priestore tam vojaci prispôsobujú konvenčnú muníciu na použitie s FPV dronmi a mavicmi. Ukrajinka Lesya, ktorá už roky žije v Prahe a v jej krajčírskej dielni okrem šijacích strojov neustále „idú“ aj 3D tlačiarne, priniesla vytlačené komponenty. Dronisti zo skupiny Mahno – pomenovanej podľa prezývky jej veliteľa – ich plnia výbušninami a zhadzujú na nepriateľské pozície.

Takýchto domčekov a dielničiek fungujú na Ukrajine stovky. FPV dronmi ich zásobujú dobrovoľníci, ktorí ich montujú po celej krajine. Stalo sa z toho úplne nové priemyselné odvetvie. Inovácie sú inšpirované vojnovou praxou a vznikajú každý deň. Doslova v bojových podmienkach – v prifrontových dedinách, kde sú ubytovaní vojaci, nie je tečúca voda a väčšinou ani elektrina.

Zdá sa, že boj s dronmi je predsa len bezpečnejší než boj so samopalom. Lenže aj výrobcovia dronov umierajú. Rusi veľmi dobre vedia, že zlikvidovanie takejto dielne oberie ich protivníkov o zdroje, techniku a skúsených ľudí. Presne to sa nedávno stalo v dedine neďaleko Pokrovska na Donbase. V jednom z domov tam pyrotechnici zo 110. brigády tlačili a montovali komponenty na nosiče munície pre drony. Zostali z neho len obhorené múry. „Rusi nás nejako odhalili a zbombardovali. Dvaja chlapci, ktorí práve pracovali na nočnej zmene, sú mŕtvi,“ hovorí veliteľ Yaroslav uprostred ruín. Napriek prísnym opatreniam sa ukrajinská pozícia prezradila. Yaroslav si myslí, že to musel urobiť nejaký kolaborant. „Telá bômb tlačíme tu. Výbušniny a detonátory získavame z konvenčných granátov a munície. Práve v ten deň nám priviezli novú várku.“

Jednoruký dronista

Yaroslav a jeho tím pracuje teraz na inom mieste. Nonstop tu idú štyri 3D tlačiarne. Aj napriek tomu, že ich musia poháňať generátory. „Nemôžeme pracovať niekde v meste, kde ešte fungujú dodávky elektriny. Robí sa tu s výbušninami, niečo také nemôžeme zobrať do obývaných oblastí. A už vôbec nie kvôli nášmu pohodliu. Tu žijeme bez kúpeľne a tečúcej vody. Ale na ležanie vo vani bude čas po vojne,“ zasmeje sa. „Ja odtiaľto nechcem odísť ani na dovolenku.“

Pár dní pred našou návštevou začali Ukrajinci používať novú zbraň, takzvané dračie drony. Využívajú látku termit. Horí pri teplote 2200 stupňov Celzia a páli stromy, vegetáciu aj ruské pozície. Yaroslav a Vasil nám túto ohnivú novinku ochotne predvedú: termit je zmes hliníkového prášku a oxidu železitého. Na dvore vyvolá zapálenie malého množstva prášku búrlivú reakciu.

Na parkovisku medzi Slavjanskom a Lymanom, ktoré s pár bufetmi slúži ako hotspot pre vojakov smerujúcich na pozície a z nich, na nás čaká Ara zo 110. brigády. V prvom roku vojny prišiel o ľavú ruku pod lakťom. Napriek tomu bojuje ďalej. „Pri ovládaní dronu necítim žiadny hendikep,“ hovorí mladý muž. Nasledujeme jeho auto kamsi na miesto uprostred lesov, ktorého pozícia musí zostať utajená. Preto musíme mať aj vypnuté mobily. Zaparkujeme čo najviac pod stromy, na autá použijeme aj maskovacie siete. Ruské drony nesmú z oblohy nič zbadať.

Pred nami je vchod do podzemného bunkra. Za ním strmé schody a bicykel. Nie klasický. Elektrický. Batériu si chlapci vyrobili sami. Lebo v tomto bunkri pracujú machri na technológie. Dole je manufaktúra, kde kompletizujú a opravujú drony a na deviatich 3D tlačiarňach tlačia potrebné komponenty. Dronisti 110. brigády si hovoria Taistra a velí im Andrej, prezývkou Skyba. Má 25 rokov a chlapčenský úsmev. Usmieva sa veľa. A miluje lietanie. „Bojoval som aj so samopalom. Ale drony sú efektívnejšie,“ opäť sa smeje, akoby sme neboli pár kilometrov od frontu, vo vojne, ktorá ničí životy. Mal sa práve ženiť, keď Rusi spustili totálnu inváziu. Svadba musí počkať, kým vojna skončí.

Posledného nechajú nažive

To isté parkovisko medzi Slavjanskom a Lymanom, akurát po nás prichádza Sťopa, callsign Buď, z brigády Azov. Elitná brigáda so zaujímavou históriou, ktorá sa nemusí sťažovať na nedostatok vojakov: hlási sa k nim toľko chlapcov, že si môžu vyberať na základe výsledkov testov fyzickej zdatnosti. Tak sa k nim dostal aj Sťopa. Keď Rusko vo februári 2022 zaútočilo na Ukrajinu, žil aj so ženou a deťmi v Dánsku, mal dobrú prácu a pred sebou peknú budúcnosť. Ale neváhal ani chvíľu. Okamžite sa vrátil a narukoval. „Priatelia z Dánska mi nerozumeli: načo idem brániť krajinu, v ktorej už nežijem a ktorá nemá ani dobrú povesť.“

Kdesi v Lymane – opäť ide o prísne utajované miesto – vchádzame do budovy, v ktorej to vyzerá ako v nejakom technologickom start-upe. Monitory, laptopy. Vývojári a opravári dronov. Kuchynka, na stole banány a čučoriedky. Základňa dronistov brigády Azov. Neustále ostreľované centrum Lymanu je doslova za rohom.

Vo vedľajšej budove vznikajú výbušniny, ktoré azovácki dronisti zhadzujú na ruské pozície. Sťopa ukazuje police plné vlastnoručne vyrobených molotovových koteilov v plastových fľašiach, trieštivých granátov, ktorých telá tlačia na 3D tlačiarňach a ďalšej nekonvenčnej munície. Ukrajinci sú skutočne invenční… Takúto muníciu sú schopné odniesť a zhodiť drony a navyše je lacná. Zlomok ceny konvenčných striel.

Sťopa vysvetľuje, že v Azove je najcennejší ľudský život. Vyvinuli taktiku, vďaka ktorej sú straty na životoch minimálne – aj napriek ťažkej situácii v Lymane. Práve dronmi, ktoré útočia z oblohy, vytvorili Azováci medzi ukrajinskými a ruskými pozíciami bezpečné územie. Sťopa to nazýva „sanitárnou zónou“. Ak si tam trúfne ruský vojak či technika, zhora rýchlo príde skaza. Drony navigujú aj pechotu, keď sa potrebuje presúvať. Úsek fronty, ktorý má Azov na starosti, drží a dokonca mierne postupuje za cenu minimálnych strát. Na Rusov majú svoju taktiku. Situáciu pred útokom dokonale zmapujú; ak ide o veľkú vec, neváhajú vykopať na polygóne model ruských pozícií v mierke 1:1 a útok v ňom natrénovať. Dronisti potom pracujú efektívne. Akurát posledného vojaka nechávajú nažive. „Aby ostatným povedal, aké peklo zažil a čo čaká ďalších, ktorí sa odvážia ísť proti nám.“ 

Ak nám chcete pomôcť kúpiť pre nich drony, podporte našu zbierku tu:

https://donio.sk/drony-pre-ua

Alebo rovno zbaľte svojho dronistu tu:

https://donio.sk/zbal-ukrajinskeho-dronistu

Kto chce elektrifikovať ukrajinský zákop, najlepšia možnosť je tu:

https://donio.sk/elektrifikuj-ukrajinsky-zakop