Postava na čiernobielom videu, snímanom termokamerou drona, vylezie z kráteru po granáte a opatrne sa blíži k nepriateľským vojakom v zákopoch. Nevidia ju, je za ich chrbtami. Obchádza prvý prázdny zákop, druhý. Zrýchľuje a zo vzdialenosti pár metrov začína strieľať. Štyri krátke dávky v pohybe. Opätovať paľbu stihne len ten najvzdialenejší, ale míňa. Zato Ivan nie. V dierach ostávajú ležať nehybné telá štyroch mŕtvych Rusov.
Namiesto svadby armáda
Ivan Čornyj má 26 rokov, pochádza z Poltavy. Krycie meno má „Berlín“. Ako jedna z postáv zo seriálu Money Heist. Prečo práve Berlín? Je tak trochu medzinárodný. Pred vojnou žil aj so snúbenicou v Poľsku. Mali dokonca aj termín a miesto svadby – 14. marca 2022 v Paríži. Lenže začala vojna a Ivan sa vrátil do Ukrajiny. Jeho snúbenica sa rozhodla ostať v zahraničí a Ivan presne v deň plánovanej svadby zložil prísahu. Oženil sa s vojnou. Prečo sa tak rozhodol? „Žil som tri roky vo Wroclawi, keď začala vojna. Zavolala mi sestra. Žijú v Sumskej oblasti. Bola vystrašená, bombardovali ich. Celý život si pomáhame. Mal som sedieť v cudzine, v mieri a vravieť im, aby sa schovali do pivnice a vydržali? Že všetko bude v poriadku? To som nemohol. Zobral som si veci a vrátil som sa do Ukrajiny aby som ich chránil,“ odpovedá.
Bojový krst
Do vojny nemal žiadne skúsenosti s armádou, zbraň ani len nedržal v ruke. Vyštudoval vysokú školu, venoval sa športu. Začal ako obyčajný pešiak, neskôr ho prevelili do prieskumnej skupiny. Prvý vážny bojový krst absolvoval v Bachmute pri boji s Wagnerovcami. Tu jeho jednotka utrpela veľké straty, zreorganizovala sa a prevelili ich k Avdijivke.
Krycia paľba z guľometu (zdroj: Marcel Rebro)
V Bachmute to bolo ťažké, veľmi ťažké. Ale oproti tomu čo ich čakalo pri Avdijivke, to bolo podľa Ivana „lajtové“. „V Bachmute Rusi útočili v päťčlenných družstvách a Avdijivke ich na rovnakom úseku štrurmovalo aj tridsať,“ vraví Ivan. Navyše v Bachmute sa prevažne bránili. V Avdijivke ho zaradili do útočného družstva. Ich úlohou bolo dostať sa na nepriateľské pozície, zlikvidovať obranu. Dva týždne sa snažili splniť úlohu, ale nepriateľ ich vždy odrazil. Postupne začali používať drony. Trvalo to ďalšie dva týždne. Zhadzovali na ruské pozície dronmi granáty, mínovali im zásobovacie trasy. Cieľom bolo sťažiť alebo úplne znemožniť zásobovanie nepriateľských jednotiek.
„Čistenie“ nepriateľských zákopov (zdroj: Marcel Rebro)
Potom prišiel veľký ruský protiútok. Ich pozíciu napadlo asi sto rusov a desať kusov ťažkej techniky. Tanky, bojové vozidlá. Ukrajinských obrancov bolo trinásť. Pre istotu sa pýtame znovu, či sme rozumeli dobre. „Áno. Nás bolo trinásť. Ich asi sto pešiakov. Plus technika. Nám veľmi pomohla naša artiléria. Ostreľovali ich kazetami, my sme na nich útočili dronmi. Mali sme aj trochu šťastia. Prepadli panike a dali sa na ústup. Podľa mojich informácií tam zostali všetci, okrem piatich čo sme zobrali do zajatia,“ spomína.
Ivan pri zničenom ruskom bojovom vozidle pechoty (zdroj: archív Ivan Čornyj)
Rusi sú podľa Ivana viac ako rovnocenní protivníci. Majú dobrú výzbroj, podporu delostrelectva. Ich najväčšia výhoda je ale v početnej prevahe. Ľudí, techniky, munície. Dokážu na malom úseku frontu koncentrovať veľkú útočnú silu. Ivan spomína, ako ich pozíciu ostreľovali dva dni v kuse – grady (salvové raketomety), delostrelectvo, tanky. A potom nasadili bojové plyny. Chalani sa skryli v bunkroch a opäť bola šťastena na ich strane. Vietor odvial plyn bokom.
Ivanove sólo
Ivan sa preslávil sólo akciou, pri ktorej sám zlikvidoval deväť nepriateľov a piatich zajal. Mal za úlohu v noci obnoviť mínové pole, ktorý Rusi zničili delostreleckou paľbou. Po predchádzajúcom útoku sa veľa nepriateľských pešiakov zakopalo neďaleko Ukrajincov. Skrývali sa za zničenou technikou, v kráteroch si začali budovať kryty. Na niektorých miestach bola medzi nimi vzdialenosť menej ako dvadsať metrov. „To mínové pole bolo šesťdesiat metrov od nás. Vedeli sme, že tam tie míny musíme dostať, lebo inak sa k pechote dostane znova technika a s mojimi kamarátmi bude zle. Plán bol, že sa tam dostanem zboku, položím míny a vrátim sa. Akcia na jednu hodinu. Lenže medzitým Rusi začali znovu útočiť. Celkovo päť útokov, pomáhal som ich odrážať,“ začína rozprávanie.
Záznam z drona: Ivan (modrý) vyráža smerom k 4 nepriateľom (červení)
Zrazu si Ivan uvedomil, že je skoro za chrbtom nepriateľa. Cez vysielačku navrhol veliteľovi, aby zaujali ich pozornosť dronom a on sa ku nim pokúsi dostať zozadu. Veliteľ súhlasil. Jeden dron lietal pred nimi a ďalší dron s nočným videním poskytoval informácie o polohe nepriateľa a zároveň všetko nahrával. Bol od nich asi 15 metrov Pribehol im potichu za ich chrbát, asi na dva kroky.
Záznam z drona: Ivan (modrý) zahajuje z bezprostrednej blízkosti paľbu na prvého nepriateľa (červený)
„Troch som dostal – krátkymi dávkami na hlavu. Jedného, toho čo bol najďalej, asi štyri metre som na prvý krát minul. Stihol po mne vystreliť, ale tiež netrafil. Druhou dávkou som ho zložil. Potom som zabil ďalších piatich. Dokončil som kladenie mín a neskôr som zobral jedného do zajatia. No a ešte neskôr, asi 200 metrov od našich pozícií, som zajal ďalších štyroch,“ rozpráva Ivan nevzrušene, ako keby popisoval priateľský futbalový zápas.
Záznam z drona: Ivan (modrý) opätuje paľbu štvrtého Rusa (červený). Vpravo jeden a dvaja zlikvidovaní nepriatelia (čierni)
Ivan s kamarátom obkľúčili štyroch Rusov
Nejde nám do hlavy, ako mohol sám zajať piatich nepriateľov. „Bolo tam na bojisku veľa mŕtvych. Všade sa povaľovali telá a Rusi netušili, že som sám. Zrazu som narazil na jedného živého. Zahodil zbraň. Nezabil som ho. Rusi sú zvery, ale my bojujeme, no … čestne. Bezbranných nestrieľame. Hneď ako som ho spútal, pýtal som sa, či sú niekde nablízku ďalší a či chcú pokračovať v boji. Povedal, že kúsok ďalej má kamarátov a tí sa tiež chcú vzdať. Tak sme sa dohodli, že spolu pre nich pôjdeme. Len som potreboval mať istotu, že ma nenapadne. Mal som jeho zbraň, ale kázal som mu aby sa vyzliekol a vyzul. Dobre som urobil. V topánkach mal také malé nože. Neskôr som sa dozvedel, že 15 rokov strávil vo väzení. Mal 32, takže polovicu života sedel. Vyznal sa,“ uznanlivo konštatuje.
Medzitým dorazila Ivanovi posila – ďalší spolubojovník. Vyrazili smerom, kde mali byť ďalší Rusi. Vpredu Ivan, desať metrov za ním zajatec so zviazanými rukami a ďalších päť metrov vzadu Ivanov parťák. Ten dával pozor aby sa Rus nepokúsil ujsť, alebo aby si nezobral nejakú zbraň. Podľa informácií od zajatca, mali byť ostatní schovaní v zničenom transportéri. Ivan najskôr termokamerou skontroloval okolie a keď zistil, že vonku ani pod vozidlom nikto nie je, prišiel vozidlu a zabúchal naň pažbou. „Vylezte,“ povedal. Počul ako sa začínajú dohadovať. Zrazu si uvedomil vážnosť situácie. Je dvesto metrov od svojich pozícií. Za chrtom má Rusa a jediného spolubojovníka. Vnútri sú Rusi a on ani neviem koľko. Tak začal vydávať povely. „Chlapci, obíďte to zľava, sprava,“ velil fiktívnym spolubojovníkom. „Tak aby si mysleli, že nás je veľa. Kázal som im, aby povyhadzovali zbrane a vyšli s rukami nad hlavou. Keď vyliezli a zistili, koľko nás je, jeden z nich povedal – veď vy ste nás obkľúčili dvaja,“ smeje sa Ivan. My sa rehoceme spolu s ním a na chvíľu zabúdame kde sme, s kým a o čom sa bavíme.
Päť zajatých Rusov za jednu noc (zdroj: archív Ivan Čornyj)
Kedy nám odrežete prsty?
Ako viedli zajatých nepriateľov, jeden z nich sa spýtal, či im niečo odrežú. Nechápal čo po ňom chce. Asi mu niečo zavadzia a potrebuje to odrezať, myslel si Ivan. Povedal mu, že tu to nie je bezpečné, lebo všade naokolo sú míny, ale keď prídeme na pozície, odreže mu všetko čo bude treba. „A on, na mňa čumel a povedal, že ich velitelia im vraveli, že keď padnú do zajatia odrežeme im prsty, ruky … povedal som im že nie sme žiadni Banderovci ani nacisti a že nič sa rezať nebude. Videl som ako sa im uľavilo.“
Zajatec. Ivan mu kázal vyzliecť sa, aby mal istotu, že nebude mať na tele schovanú zbraň (zdroj: archív Ivan Čornyj)
Keď zajatcov doviezli na pozície, Ivan ich zobral k medikom aby ich ošetrili, dali im najesť. Zostali u nich do rána. Keď zistili že im nič neodrežú, ani ich nejdú mučiť, začali rozprávať. Na mape poukazovali kde sú ich pozície, kde sú aké zbrane. Boli to veľmi užitočné informácie a Ukrajinci pri ďalšom útoku tieto poznatky využili a zničili veľa techniky. A získali to všetko bez mučenia. Bez akéhokoľvek fyzického nátlaku. Sami rozprávali. „Len sme tam sedeli v pivnici a rozprávali sme sa. Čestne, čo s nimi bolo ďalej netuším. Ráno prišla naša rozviedka a zobrala si ich. Už som o nich nepočul a ani nechcem počuť,“ dokončuje Ivan zážitky z tej noci.
Zajatí Rusi boli vo veku od 21 do 37 rokov. Traja boli trestanci, dvaja išli bojovať za peniaze. Jeden z „dobrovoľníkov“ bol zo Samary, druhý kdesi z ďalekého východu. Ten 21 ročný dokonca chcel Ivanovi darovať hodinky a pozval ho, aby ho po vojne prišiel pozrieť ku nim domov. Boli radi, že sa živí a zdraví dostali do zajatia a dúfali, že ich tak skoro nevymenia. Lebo keď sa vrátia k svojim, najskôr budú výsluchy a potom poputujú späť na frontu.
Hrdina Ukrajiny
Za svoju odvahu v boji získal Ivan najvyššie štátne ocenenie – Hrdina Ukrajiny. Odovzdal mu ho osobne prezident Zelensky. Stretnúť takéhoto človeka nie je úplne bežné a máme preto veľa otázok. Pýtame sa či má v takýchto situáciách strach. „Po pravde? Na strach som nemal nikdy čas. Keď som tam, mám svoju úlohu. Myslím na to, čo musím splniť. Lebo keď to nespravím, môže to stáť životy mojich priateľov“. Áno to znie trochu ako klišé, ale z úst tohto človeka je to viac ako uveriteľné.
Čo si myslí o ľuďoch, ktorí sa službe v armáde vyhýbajú? Veľa jeho kamarátov ostalo v zahraničí. „Je to ich voľba. Ja som sa rozhodol ísť bojovať a brániť vlasť. Oni sa rozhodli neriskovať život. Majú na to právo. Nevyčítam im to. Ale nemám sa už nimi o čom rozprávať. Vojna je zlá. Ale na niečo je aj dobrá. Ukáže charaktery ľudí. Pred vojnou sa nedá pretvarovať“.
Vyznamenanie Hrdina Ukrajiny (zdroj: archív Ivan Čornyj)
Uznanie patrí všetkým
Ďalšia otázku formulujeme komplikovane. Koľko nepriateľov má už Ivan na svojom konte? „To je ťažká otázka a ešte ťažšia odpoveď. Teraz lietam veľa s dronom. Tam hodíš bombu na bunker, ale nejdeš spočítať, koľkí tam boli. Tak isto pri boji v meste. Strieľaš z domu do domu a keď aj nepriateľ prestane bojovať, nevieš s istotou povedať či so ho zranil alebo zabil. Presné štatistiky si nevediem, načo aj. V boji zblízka som dostal a mám potvrdených viac ako dvadsať Rusov,“ odpovedá.
Dvadsať mŕtvych nepriateľov. Je to veľa alebo málo? Existuje nejaká štatistika o „úspešnosti“ priemerného pešiaka? „To ja neviem, či existuje. Ale ak aj existuje, mňa nezaujíma. Ja teraz bojujem. Lietam s dronom, strieľam s automatom alebo guľometom, kladiem míny. To že som dostal vyznamenanie je pekné, ale zaslúži si ho každý jeden, čo bojuje proti okupantom. Najradšej by som tú medailu rozrezal a rozdelil medzi všetkých. Aj vám z nej kúsok patrí, za to čo robíte. Každému, kto stojí na našej strane“.
Bez pomoci od dobrovoľníkov by to bolo ťažké
Ivan, rovnako ako ostatní jeho spolubojovníci, vie, že bez pomoci dobrovoľníkov z Ukrajiny a zo zahraničia by ich situácia bola ešte zložitejšia ako je teraz. „Armáda nám dá len základnú výstroj a výzbroj. V zásade zbraň, náboje a uniformu. Všetko ostatné si musíme zháňať sami. Najviac potrebujeme drony. Ale dôležité je aj všetko ostatné – generátory, nabíjacie stanice, maskovacie siete, turnikety, prístroje na nočné videnie. Je toho veľa. A bez ľudí ako ste vy a vaši priatelia na Slovensku, by sme tu už možno neboli,“ konštatuje sucho a pragmatický Ivan.
Pomôcť Ivanovi a (nielen) jeho spolubojovníkom v boji s ruským agresorom môžeš aj ty, cez niektorú z našich kampaní na platforme DONIO:
- zbierka na prieskumné drony
- zbierka na nabíjacie stanice
- zbierka na špeciálne brašne na prenos dronov
- zbierka na turnikety, slúžiace na zastavenie masívneho krvácania
V každej vojne najviac trpia nevinní – často ženy a deti. Aj im sa snažíme pomáhať
- projekt „Sedem dní bez vojny“ pre deti, ktorých ockovia padli pri obrane Ukrajiny
- chceme priniesť Vianoce pre deti z Nikopolu, ktoré ruskí dronisti používajú ako cvičné ciele
- pomáhame s prevádzkou rehabilitačného centra pre ženy, ktoré sa vrátili z ruského zajatia