Ľuda má 72 rokov. Spolu s manželom Anatolijom žili v mestečku Kurachove, východne od Pokrovska. Minulý rok v novembri sa vybrali do obchodu po potraviny. Keď sa vracali domov, rozozvučali sa sirény. Do krytu nešli. Už si na ne po skoro troch rokoch plnoformátovej vojny zvykli. A keby pri každom nálete utekali do krytu, ani by z pivnice nevychádzali.
„Boli sme kúsok od domu, keď ho zasiahla bomba. Nič sme nepočuli. Bola to kĺzavá bomba. Rusi ju zhodia z bombardéru 50 kilometrov od línie a ona si potichu plachtí k svojmu cieľu. Ak oni vôbec tušia na čo mieria. Lebo náš dom určite nebol vojenský objekt. Explodoval nám pred očami. Odhodilo nás, stratila som vedomie. Mne odtrhlo nohu. Ale to som zistila, až keď som sa prebrala. Manžel ma odtiahol preč a zavolal pomoc. Prežila som, ale prišli sme o všetko. Putin z nás v jednej jedinej sekunde spravil bezdomovcov. A zo mňa navyše aj mrzáka,“ spomína so slzami v očiach.
Teraz žijú spolu s manželom a ďalšími osemdesiatimi krajanmi s v ubytovni pre vysídlencov neďaleko Dnipra. Mali dom, teraz sa musia uskromniť s poschodovou posteľou v izbe pre 12 ľudí. Vychádzajú spolu dobre. Spájajú ich podobné osudy.
Luďa z Kurachove prišlo o nohu aj o dom (zdroj: Marcel Rebro)
Viktor z malej dedinky v Doneckej oblasti sa v zime, spolu so susedmi, ukrýval pred ostreľovaním v pivnici svojho domu. „V pivnici bola zima. Mínus dva. Vonku svietilo slnko. Bolo nad nulou. So susedom sme sa rozhodli ísť von, zohnať nejaké drevo na kúrenia a trochu sa zohriať na slniečku. Ženám sme zo žartu povedali, že ideme poodhŕňať sneh,“ opisuje osudný deň. Len čo vyšli von zaútočil na nich kamikadze dron. Sused bol na mieste mŕtvy, Viktor prišiel o ruku.
Viktor pripravil o ruku ruský dron. Suseda zabil (zdroj: Marcel Rebro)
To sú len dva útržky príbehov z mnohých, čo sme dnes s Jankou zaznamenali, pri celodennej práci s dobrovoľníkmi s Caritas Doneck. Budú postupne ďalšie, ale teraz nemám silu. Toľko koncentrovaného utrpenia, za tak krátky čas, človeka totálne rozloží a dá dole. Psychicky aj fyzicky. Nedá sa len počúvať a fotiť. Prežívam ich osudy, plačem s nimi. Trhá to srdce, driape dušu na molekuly. Navyše väčšina z ľudí, ktorých sme dnes stretli, pochádza z miest, kde sme nedávno boli – Toreck, Ňjú Jork, Kurachove, Pokrovsk, Hulajpole. O to osobnejšie prežívame ich osudy.
Sme unavení a vyčerpaní, ale vieme, že zajtra, skoro ráno, musíme vstať a pokračovať. Sme predsa NEZLOMNÍ a na drony zo Slovenska už netrpezlivo čakajú dronisti zo Záporožia. Drony pomáhajú držať agresora v bezpečnej vzdialenosti. Drony pomáhajú vyhnať ruskú hordu späť do stepí, kam patria. Drony môžeš pomôcť dodať nezlomným obrancom Ukrajiny aj ty, dobrý človek:
Ďakujeme!
