Za posledný mesiac Rusi zhodili na Kostantinivku 159 bômb. Zabili 20 ľudí, zranili najmenej 55. Bytovky, rodinné domy, školy, obchody, polyfunkčné budovy postupne rozbíjajú na trosky. Išli sme sa pozrieť na sídlisko, kde sme mali v lete prenajatý bytík. Vtedy bolo ešte živé. Bolo počuť výbuchy, ale aj hlasy susedov, ktorí vonku debatovali a grilovali. Pred našim vchodom sme stretávali bábušky, sedeli na lavičkách a usmievali sa na nás. Ľudia venčili psov, deti sa hrali a bicyklovali. Bývali sme na najvyššom poschodí. V noci bolo vidno v diaľke niekde nad Časiv Jarom a Avdijivkou ohnivé záblesky.
Dnes sme stretli Valentinu. Dámu v ružovom, s ružovou kabelkou a psom Ivanom. „Susedia postupne odchádzali. Každý mi nechal kľúče. Môj byt je na piatom poschodí. Presťahovala som sa do prázdneho bytu na prvé. Ale aj tu pri zemi je to už príliš nebezpečné. Tak práve odchádzam.“ Vzápätí prišlo auto, šofér naložil pár Valentininých tašiek, do ktorých si zbalila celý svoj život, a odviezol ju preč z Kostantinivky. Z mesta, do ktorého sa už vplížil ruský „mir“.
Budovy sú poničené, na uliciach sú trosky. Ozýva sa buchot, ľudia si z poškodených bytov vymontovávajú, čo sa ešte dá použiť. Okolo prejde pár áut, naložených vecami. Pri vedľajšej bytovke práve nakladajú nábytok.
Ako sa pozdraviť človeku v tomto dystopickom meste? „Dobrý deň“ by znelo zvláštne… Prichádza starší pár. „Vo vedľajšom baraku býval náš syn. Našťastie, nebol doma, keď priletela bomba. Traja ľudia tam zomreli. Keby bol doma, možno by skončil ako oni…“ povie pani.
Obrancovia Ukrajiny potrebujú drony, aby mohli brániť svoju krajinu a ľudí pred Rusmi. Tu môžeš pomôcť aj ty:
ĎAKUJEME
