Keď ho trafili, jeho najlepší kamarát Roman sa mu rozbehol na pomoc. Zabil ho ruský kamikadze dron. Iľja Dmitrishin vedel, že musí prežiť. Inak by jeho druh zomrel zbytočne… Iľja dnes chodí pomocou barly a pracuje ako mentor v rehabilitačnom centre Unbroken pre vojakov, ktorí prišli o končatiny, zrak alebo sluch.
Týmto krásu nezničíš
„Vy odpočítavate vojnu na dni, my na mená. Lebo každý deň niekto z nás zomrie.“ Andrijove ruky a tvár sú zjazvené po ťažkých popáleninách. Ďalšie má pod oblečením. Rusi zasiahli auto, v ktorom sa aj so spolubojovníkmi viezol. Má za sebou transplantáciu kože. Teraz cvičí a dostáva špeciálne masáže. Kožu na chrbtoch rúk mu budú ešte narezávať a rekonštruovať. Veľmi to bolí. Hovorí, že keď sa chce naozaj vyspať, musí si dať lieky na spanie. Ale ináč mu úsmev z tváre neschádza. Ukáže na nos a líce, kde má tiež popáleniny. „Týmto krásu nezničíš.“
Z fotografie zničeného auta, ktorú má v mobile, je jasné, že mal obrovské šťastie, že je vôbec nažive. Na front odišiel dobrovoľne, z pozície manažéra remeselného pivovaru. Teraz v rehabilitačnej telocvični organizácie Unbroken vo Ľvive čaká na masáž. Oproti ostatným chlapcom v miestnosti je na tom na prvý pohľad „dobre“. Prišiel po vlastných.
Saša sa k posilňovaciemu stroju doviezol na vozíku. Teraz cvičí s čiastočne amputovanou nohou. 36-ročného delostrelca a jeho spolubojovníkov objavil ruský útočný dron Lancet. Zasiahol náves s muníciou, nasledovala explózia. Vojaci vo vozidle boli na mieste mŕtvi. Rusi pokračovali v ostreľovaní mínometmi. Saša zrazu pocítil bolesť. Časť jeho pravej nohy visela na zvyškoch nohavice. „V takej situácii neriešiš nohu. Myslíš len na to, že chceš zostať nažive,“ hovorí.
Sám si zatiahol turnikety. Na pravej nohy vysoko nad kolenom, na ľavej pod kolenom. Vysielačkou zavolal pomoc. Mal šťastie. Na stabpunkt ho evakuovali do hodiny. Nie vždy sa to podarí, lebo po príchode evakuačného tímu Rusi obvykle začnú ďalšie kolo paľby. Vedia, že „zabijú“ viac múch jednou ranou. Väčšinou treba čakať do tmy. Alebo aj dlhšie, až do upokojenia situácie. Dvaja Sašovi kamaráti čakali na evakuáciu 20 a 26 hodín. Znamenalo to vysoké amputácie tesne pod bedrami, lebo pre príliš dlho zatiahnuté turnikety došlo k nekróze.
Tisíce protéz
Po chodbe sa na vozíku preháňa Ihor. Odráža sa nohou, ktorá mu zostala, a pomáha si funkčnou rukou. Nikto mu nesmie ani len otvoriť dvere. Všetko chce zvládnuť sám. Zranený bol len pred dvomi mesiacmi, stále je vychudnutý a bledý. No na tvári má častejšie úsmev ako slzy – plače skôr jeho manželka Marina, ktorá za ním pricestovala do Ľviva z Krivého Rihu. „Hlavne, aby sa mi dala do poriadku ruka,“ ukazuje zatiaľ nehybné prsty, kým s ním rehabilitačný zdravotník cvičí. „Nohu na fronte až tak nepotrebuješ. Dve ruky áno.“
Ihor je skutočne presvedčený, že v armáde sa preňho nájde vhodná pozícia, aj keď mu odtrhlo nohu. Má 38, je pyrotechnik. Vracal sa z nočnej akcie, keď ich auto zasiahol ruský kamikadze FPV dron. Ďalej sa všetko odohrávalo akoby v hmle. Ale spomína si, čo sa dialo. „Na stabpunkte mi chceli rozstrihnúť uniformu. Prosil som ich, nech to nerobia, nech mi ju skúsia vyzliecť, lebo ju ešte budem potrebovať, keď sa vrátim na front. Kúpil som si ju sám. Tá od armády nestála za veľa. Dal som za ňu 11 500 hrivien (260 eur),“ rozpráva. Nelogicky, veď kto by v takej chvíli myslel na rozstrihané nohavice, keď treba zachraňovať život?
Zdá sa, že najsklesnutejší v miestnosti je päťdesiatnik Alexander. Snaží sa zaprieť o bradlá a zdvihnúť sa na rukách z vozíka. Po tréningu sa potichu rozhovorí. Do armády ho mobilizovali, jeho jednotku poslali v septembri do Kurska. Boje boli ťažké. Skončil so šrapnelom v chrbte. Odvtedy je ochrnutý.
Aj jeho sa v projekte Unbroken snažia vrátiť do života. Vo Ľvive rehabilitujú vojaci aj civilisti, majú špeciálne oddelenie pre detských pacientov. Keďže v Ukrajine sú po amputácii desaťtisíce ľudí, smerujú sem najmodernejšie technológie aj odborníci. V projekte Unbroken vyrábajú na mieru najmodernejšie protézy. Využívajú moderné technológie aj 3D tlač. Ukazuje mi to Vlad. „Na Ukrajine je teraz unikátna situácia. Desaťtisíce ľudí sú po amputácii a potrebujú protézy. Na rozdiel od bežných podmienok, keď o končatiny prichádzajú hlavne pacienti vo vyššom veku kvôli chronických ochoreniam, u nás potrebujú protézy mladí, inak zdraví ľudia, ktorí chcú fungovať ďalej,“ rozpráva. Preto do projektov, ako je Unbroken, vstupujú vedci zo zahraničia a vzniká tu veľa inovácií vrátane robotických technológií.
Ranu obhrýzala myš
Iľjovou úlohou mentora je motivovať tých, ktorí tak ako Alexander nedokážu v sebe nájsť chuť do ďalšieho života. „Veď amputácia nie je koniec. Existujú možnosti. Dostaneš protézu a žiješ ďalej. Stačí prispôsobiť každodenné fungovanie novej situácii,“ hovorí. „U nás ešte ľudia celkom neprijali možnosť pomoci psychológa. Od detstva nám hovoria: Trp a všetko prejde. Lenže tak veci nefungujú. Trpíš, ale nič sa nezlepší. So psychológmi sa spájajú predsudky. Chalani niekedy nedokážu hovoriť s lekárom. Ja som však vojak ako oni, tiež zranený ako oni. Rozumiem tomu, ako sa cítia. Ľahšie sa mi otvoria.“
Má 26 rokov a bojoval v 80. šturmovej brigáde. Prihlásil sa ako dobrovoľník. „Veľa mojich kamarátov a príbuzných sa chce od vojny odstrihnúť. Snažia sa, aby čo najmenej ovplyvnila ich životy. Lenže nie je správne tváriť sa, že sa nič nedeje, a nechať za seba krvácať iných.“
Pôvodne chcel byť medik, lebo má skončenú zdravotnícku školu. Ale v brigáde chýbali delostrelci. Po šiestich týždňoch prípravy bol na fronte v bachmutskom rajóne. Prvá bitka vraj nebola taká stresujúca. „Ešte nerozumieš tomu, o čo ide. Druhá, tretia, štvrtá sú horšie, lebo už vieš, čo sa bude diať a že to bude strašné. Potom si organizmus zvykne a vypracuje techniky na zvládnutie tých situácií.“
O päť a pol mesiaca, 30. septembra, napadli Rusi Iľjovu pozíciu. Dostal zásah do nohy. Rozdrvil mu kosť. Kamarát Roman sa mu rozbehol na pomoc. Zabil ho kamikadze dron. Rusi miesto silno ostreľovali. Evakuácia nebola možná. Až neskôr sa podarilo Iľju odniesť cez pole na susednú pozíciu. Bolo to tam bezpečnejšie, mali zákop pod zemou. Iľja tam začal zaspávať. Budila ho intenzívna bolesť v zranenej nohe. „Odhrnul som nohavicu a videl som, že mi ranu obhrýza myš.“
Čakanie na evakuáciu
Na ďalšiu evakuáciu čakal dlho. Turniket, ktorý si na stehne zatiahol, môže byť na končatine maximálne dve hodiny. Zastavuje totiž krvný obeh. Zabráni tak vykrvácaniu z rán, no keďže krv neprúdi, dochádza k nekróze. Lenže kvôli ruskej paľbe cielenej na medikov sú evakuácie z miest bojov často nemožné. Zranení musia vydržať celé hodiny. Aj Iľja sa držal. Psychicky kolísal medzi beznádejou a snahou prežiť, aby obeta jeho kamaráta Romana a námaha ostatných, ktorí ho vyniesli z bojiska, nevyšli nazmar. „Turniket som si dal sám po zranení o siedmej ráno. Do dvanástej som ho nepovolil. Som zdravotník, vedel som, čo to znamená. V tom zákope som si začal turniket povoľovať. Vždy aspoň na pár minút, kým rana nezačala silno krvácať,“ rozpráva. Kým ho konečne dostali na prvý stabilizačný bod, stratil veľa krvi a tlak mal len 50 na 30. Na koncový bod evakuácie ho priviezli až 19 hodín po zranení. Neskôr dostal transfúziou viac ako desať litrov krvi. „Svoju vlastnú už vôbec nemám,“ žartuje dnes.
V charkovskej nemocnici mu nohu takmer amputovali. Pre príliš dlho zatiahnutý turniket mu začali odumierať tkanivá. „Lekár povedal, že noha je sivá a prsty čierne. Že ak sa to do rána nezlepší, budú mi ju musieť odrezať,“ hovorí Iľja. „Ráno to bolo lepšie. Zdravotníci tomu nechceli veriť. Chodili sa na mňa pozerať.“
Päť mesiacov strávil Iľja v nemocniciach. Potom bol v rehabilitačnom centre. A potom dostal ponuku na prácu mentora. Hovorí, že väčšina ľudí prijme svoje zranenie dobre a dokáže sa s ním vyrovnať. Ľuďom so znevýhodnením sa už čiastočne prispôsobil aj pracovný trh. Firmy si uvedomujú, že ich bude v Ukrajine kvôli vojne čoraz viac. Podľa Iľju pomáha aj šport. Okrem sily buduje aj medziľudské vzťahy. Človek stretne nových ľudí, vznikajú priateľstvá. V organizácii Unbroken pracujú aj s rodinnými príslušníkmi svojich pacientov. Aby dokázali prijať, čo sa stalo, a prispôsobiť tomu životný štýl.
Akurát Iľja od svojho zranenia s rodičmi takmer nekomunikuje. „Nedokážu sa k tejto situácii postaviť správne. Nemám energiu presviedčať ich. Radšej pomôžem tým, ktorí moju pomoc akceptujú,“ konštatuje mladý muž, ktorý napriek zraneniu bojuje za svoju krajinu ďalej.
Turnikety zachraňujú životy
Turniket – taktické škrtidlo – používajú vojaci pri zranení končatiny. Zatiahnu ho nad ranou a zastavia tak prívod krvi do ruky alebo nohy. Je to život zachraňujúci úkon, bez toho by pri závažných poraneniach vykrvácali. Turniket by však nemal byť zatiahnutý viac ako dve hodiny. Keďže krv do končatiny neprúdi, odumiera tkanivo. V ruskej vojne proti Ukrajine sa však často stáva, že zranení musia čakať na evakuáciu dlhé hodiny. Rusi preukázateľne cielia na evakuačné tímy a na medikov. Turnikety zostávajú zatiahnuté oveľa dlhšie, ako by mali byť, následkom je takzvaný turniketový syndróm: odumretie tkanív a vysoká amputácia.
Občianske združenie Nezlomní nakupuje život zachraňujúce turnikety značky Sich a Dnipro priamo na Ukrajine. Cena jedného je 13 eur. Jeho zbierku môžete podporiť na donio.sk/turnikety
