Navštívili sme 106. batalión 109. brigády teritoriálnej obrany. Náš kamarát Andrij povýšil z veliteľa roty na zástupcu veliteľa bataliónu. Na stene mu stále visí zástava bataliónu, s menami padlých spolubojovníkov z „jeho“ roty. Pýtame sa ho, ako zahynuli. „Pamäť mi už neslúži, ani oči po tých troch rokoch čo som na fronte. A u zubára som tiež tri roky nebol,“ posťažuje sa po chvíli mlčania. Potom sa pomaly otočí k vlajke a číta meno za menom. A pri každom jednom doplní miesto a okolnosti. „Zomrel pri delostreleckom prepade, zabil ho tank, roztrhal ho granát mínometu, dostal zásah z guľometu v zákope pár metrov odo mňa …“ hovorí mechanickým hlasom, oči mu zvlhnú. „A toho posledného, Vsevoloda, toho sme nenašli. Oficiálne je nezvestný, aj keď sme videli ako to dostal. Ale nenašli sme z neho nič, čo by sa dalo zobrať na identifikáciu DNA. Takže je nezvestný,“ končí.
Bavíme sa, čo sa zmenilo od nášho posledného stretnutia. „Kedy ste boli u nás? V lete minulého roka? Všetko sa zmenilo. Každý mesiac sa to mení. Taktika čo fungovala pred mesiacom, je teraz na nič. Hlavne drony všetko zmenili a menia. Ak príde na priamy strelecký boj, znamená to, že sme niečo posrali. Je to vojna dronov. Kto má viac a lepších dronov, vyhráva. Rusov je ak kobyliek, ale naše drony ich zatiaľ stíhajú eliminovať. Keď nebudeme mať drony, prevalcujú nás,“ vysvetľuje.
Andrij a jeho spolubojovníci sa samozrejme potešili dronom, čo sme im priniesli. Vieme, že je to kvapka v mori, ale more sa skladá práve z kvapiek. Bolo nám strašne ľúto, že im nemôžeme nechať viac, ale sľúbili sme, že sa budeme snažiť, aby neostali bez ich „vtáčikov“. A pomôcť môžeš aj ty dobrý človek …
Ďakujeme za 106. batalión!
