Podľa Roberta Fica je vraj v Kyjeve pokoj. „Tam žiadna vojna nie je,“ vyhlásil sebavedomo, akoby bombardovanie hlavného mesta bolo len nejakým hoaxom liberálnych médií. Realita však bije do očí, aj keď sa niekto snaží zatvárať ich silou propagandy.
V noci z 31. júla na 1. augusta 2025 Kyjiv zasiahla jedna z najničivejších vĺn útokov za posledný rok. Ruské rakety a drony zasiahli nemocnice, obytné domy, školu aj detskú kliniku. Zahynulo 31 ľudí. Medzi nimi päť detí – najmladšie malo len dva roky. Ďalších viac než 150 nevinných civilistov bolo zranených. Niektoré z obetí zomreli v spánku, iné uviazli pod troskami. Ak toto nie je vojna, tak čo potom?
Práve dnes, 6. augusta, ďaleko od výbuchov, v tichu Západných Karpát, začíname niečo, čo má pomôcť tým, ktorí si so sebou nesú rany hlbšie než jazvy – sedemdňový tábor pre ženy a deti padlých vojakov zo 114. „Kyjivskej“ brigády teritoriálnej obrany Ukrajiny.
Ich manželia a otcovia bojovali – a padli – aby sa ruské rakety nedostali ešte bližšie. Dnes 114. brigáda bojuje pri Kupjansku – na jednej z najťažších častí frontu. A doma po nich zostali vdovy a siroty. Mnohé z týchto detí mali ešte donedávna úplne obyčajný život – školu, výlety, rodinné večere. Potom im vojna vzala otca. Ale Ficovi a jeho pritakávačom sa to stále nezmestí do sveta, v ktorom Putin nosí masku mierotvorcu.
Tento tábor je útočiskom. Nie je to luxusný rezort, ale priestor, kde sa deti znova učia smiať. Kde ženy, ktoré prišli o všetko, nájdu oporu. Spolu budeme chodiť do hôr, kresliť, rozprávať sa. Súčasťou programu je aj psychologická pomoc – pretože vojna neubližuje len zbraňami, ale aj tichom po výbuchu.
Minulý mesiac sme zorganizovali podobný tábor pre 55 detí z Rivne. Dnes pokračujeme – s prvými 38 účastníkmi z Kyjeva a okolia. Ale v 114. brigáde je viac než 200 rodín, ktoré stratili svojich milovaných. A my vieme, že každý z týchto príbehov si zaslúži priestor, kde bolesť dostane šancu premeniť sa na nádej.
Tento tábor je už štrnásty, ktorý organizujeme pre rodiny zasiahnuté vojnou. A stále nekončíme. Pretože vojna sa neskončila. A pretože vieme, že každé dieťa si zaslúži aspoň kúsok leta, ktoré nebude plné sirén a pohrebov.
Tábor by nevznikol bez podpory. Ľudia zo Slovenska – konkrétni, odvážni, solidárni – naň prispeli. Pomohli nám zabezpečiť jedlo, ubytovanie, prepravu, program aj odborníkov. Každé euro, ktoré sme dostali, sa premenilo na niečo konkrétne: tanier polievky, kúsok pokoja, úsmev dieťaťa.
Preto dnes nejdeme len navštíviť tieto deti. Ideme im sľúbiť, že sa vrátime. Že pripravíme ďalší tábor. A ďalší. Že urobíme všetko pre to, aby každé z týchto detí malo aspoň chvíľu pokoja.
Pomôžte nám v tom. Pretože aj keď ruské rakety ničia domy, ľudskosť dokáže zachraňovať životy.
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
ĎAKUJEME
