Štrnásťročná Saška spieva ukrajinskú pieseň. Pieseň, ktorú ju naučil jej ocko. Spieva ju pre neho, aj keď on si ju už nevypočuje. Padol pri obrane Ukrajiny. Spieva prekrásne, má talent. Spieva, v očiach má slzy, tečú jej po lícach. Zrazu Saške začne slabnúť hlas. Zapotáca sa a padá na zem. Bežíme k nej, kriesime ju. Otvára oči, zmätene hľadí okolo seba. Nechápe čo sa stalo. „Ja … ja som ho videla … videla som môjho ocka,“ šepce …
Strih
Sedím v aute. Za mnou ide autobus plný detí. Detí z Ukrajiny, ktorých ockovia položili životy pri boji s ruskými okupantmi. Vzadu za mnou sedí Dima – moj „asistent“. Od prvého dňa ho mám neustále pri zadku, pomáha mi s čím sa len dá. Má desať a včera prvý krát v živote videl na oblohe civilné lietadlo. Narodil sa totiž v Luhansku. V roku 2014 mama aj s ročným Dimom ušla do Rivneho, otec ostal bojovať. Nikdy sme sa o ňom nebavili. Vždy ukecaný Dima je dnes podozrivo ticho. Zrazu vyberie z vrecka mobil a začne z neho čítať „Vojak Serhij Ivanovič …., príslušník 46. bataliónu zvláštneho určenia, 10. útočnej horskej brigády padol dňa 4. septembra 2022 pri …“. Hlas má neprirodzený, mechanický. Ako keby text čítal robot. Keď dočíta, schová mobil zase sa odmlčí. Pozriem na hodinky. Dnes je 4. septembra. Zvyšok cesty mlčíme …
Strih
Stojím v uličke autobusu plného detí. Vykrikujú jedno cez druhé, tešia sa do aquaparku, kam máme dnes namierené. „Marcel, prečo máš na pleci nášivku s padákom?“ pýta sa jedno z dievčat. Môže mať dvanásť. „Lebo je paradesant, výsadkár, čo to nevidíš?“ odpovedá za mňa pohotovo chalanisko s vedľajšieho sedadla. Kým stihnem zareagovať, pokračuje dievča: „Aj môj otec bol vo vzdušných výsadkových vojskách. Lietal na vrtuľníku Mi-17. Lietal do Mariupoľu so zásobami a vozil odtiaľ zranených chlapcov – AZOVákov“. Z jej hlasu je cítiť hrdosť na otca. „Ale pri jednom evakuačnom lete ich trafila ruská raketa. Všetci zomreli“. V uličke ostane ticho …
Strih
Blonďavá tínedžerka čosi vysvetľuje Janke, tá len krčí plecami. „Marcel, prosím ťa, ja jej úplne nerozumiem, čo sa stalo. Má niečo s posteľou. Pomôžeš jej?“ obracia sa na mňa a venuje sa ďalším deťom. Dievča ostáva so mnou samo, pozerá do zeme, do tváre sa jej hrnie krv. „No čo je? Čo sa stalo? Blbli ste s chalanmi a polámali ste posteľ?“ pýtam sa veselo. „Nie. Ja. Vieš … ja … mám plachtu … od … krvi … operiem … ja …,“ jachce. Bože. To chúďa prišlo o rodičov, je v cudzej krajine, stojí pred cudzím dospelým chlapom a snaží sa mu vysvetliť, že v noci dostalo prvý menzes …
Toto sú spomienky, ktoré sa mi prehrávajú v hlave, keď mi nejaká „dobrá duša“ napíše k blogu o tábore pre deti padlých hrdinov, niečo v zmysle „a čo robíte pre Slovensko?“, „prečo nepomáhate aj deťom zo Slovenska?“, „a deti z Gazy si nezaslúžia pomoc?“, „kde ste boli keď Američania bombardovali Juhosláviu?“. Kliknem na profilovú fotku … mačičky, psíčkovia, staršia pani s kyticou červených ruží, milý ujo s vnúčikmi. Slovenská vlajka nesmie chýbať, ruská je čerešnička na tortičke. Ach jaj. Niekedy, keď mám čas a náladu, snažím sa reagovať. Možno to tentokrát vyjde. Možno niekoho „otočím“, otvorím mu oči. Zdvorilo odpoviem, priložím odkaz na naše zbierky na pomoc utečencom v Libanone, ťažko chorým deťom na Slovensku. A reakcia? Buď žiadna, alebo „aj tak je to všetko podvod“. Ako bonus často ešte nejaké „príjemné“ želanie typu „zdochni fašista“, „patríš na šibenicu“ a podobne. Vrcholom bolo keď ma raz internetový hrdina označil za „židoamerického fašitu“. Nie, nerobím si srandu …
Kto sú títo ľudia? Sú naozaj takí bezcitní? Sú úplne ľahostajní k osudom druhých? Alebo sú len tak naivní, že veria všetkému čo im servíruje ruská propagandistická mašinéria, za výdatnej podpory našich vládnych politikov? Chcem veriť že sú naozaj len zblbnutí, že je šanca na zmenu, šanca na nápravu. Nemôžeme im Slovensko nechať napospas.
Ale najskôr musíme vykoreniť zlo. A od koreňov. Spolu s Ukrajincami musíme zaraziť imperiálne chute Ruska. Statoční Ukrajinci nebojujú za svoje územie. Bojujú za slobodu. Aj našu slobodu. Len naivný hlupák si môže myslieť, že Rus by sa zastavil v Užhorode. Boli by sme ďalší na rade. Áno. Niektorí by okupantov vítali s kyticami … určenými na ich vlastné hroby.
Našťastie je stále dosť ľudí, ktorí majú vnútornú silu odolávať propagande z východu … a z nášho úradu vlády. Ľudí, ktorí suplujú štát a pomáhajú nezištne susedovi v núdzi. Ak si sa dočítal až sem, kamarát, si asi jeden z nich. Budúci mesiac organizujeme s Jankou dva tábory pre deti z Ukrajiny.
Prvý bude pre 50 detí padlých bojovníkov zo 114. „Kyjivskej“ brigády teritoriálnej obrany. Bude v kľudnom prostredí Západných Karpát. Podporiť ho môžeš tu:
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Druhý tábor bude na mieste, kde by to naozaj nikto nečkal. V ostreľovanom meste Nikopol, ležiacom priamo na frontovej línii. Nepodarilo sa nám totiž zohnať vodičov autobusov, ktorí by deti odviezli. Boja sa ruských dronov. Pastorovi Romanovi a jeho manželke Inne tak neostalo nič iné, len ho spraviť dennou formou, na relatívne bezpečnom mieste v Nikopole. Bude pre 120 detí a pomôcť nám z jeho financovaním môžeš tu:
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Tábory pre deti sú nádherná vec, ale žiaľ je to len riešenie následkov. Jedným zo spôsobov, ako pomôcť eliminovať príčinu, je poslať obrancom Ukrajiny ďalší dron:
ĎAKUJEME!
