V priestore na prvom poschodí obyčajného paneláka na charkovskom sídlisku Saltivka víta Fuminori Tsuchiko svojich hostí širokým úsmevom a úklonom. Aj dospelých, aj tých malých. S niektorými si dá „high five“, s inými si podá ruku, ďalší si už zvykli na jeho úklon a tiež ho zdravia úsmevom a úklonom. „Ďakuju,“ povie jedno z pár slov, ktoré ovláda v ukrajinčine, a usmeje sa. Deťom neprekáža, že Fumi nehovorí ich jazykom. Má tu predsa stroj na cukrovú vatu. Pri odchode každý dostane poriadnu porciu.

Fumi pred svojou knižnicou pre deti na sídlisku Saltivka.

Na Ukrajine zmietanej vojnou, v meste, ktoré dennodenne zažíva ruské ostreľovanie, pôsobí 76-ročný Japonec ako z inej rea­lity. V Saltivke je naozaj ikonou. Zariadil tu pokojný a veselý svet pre deti s množstvom kníh a hračiek, kde malí návštevníci dostanú aj jedlo, sladkosti a drobné darčeky a ich rodičia zase potraviny a hygienické potreby – podľa toho, čo má Fumi práve k dispozícii. Neďaleko – na autobusovej stanici – vo svojej jedálni Fumi Caffe rozdá každý deň 500 porcií jedla zadarmo.

Predal dom

Sídlisko Saltivka na severe mesta leží neďaleko diaľnice, ktorou sa Rusi v roku 2022 pokúšali dobyť Charkov. Od ruských hraníc je vzdialené len 40 minút jazdy. Paneláky a ich obyvatelia utrpeli pri ruskom ostreľovaní obrovské škody, sídlisko je jedno z najzničenejších v meste. Pred ruskou inváziou tu žilo pol milióna ľudí. Keď Rusi zaútočili na Ukrajinu, veľa z nich ušlo. Ostatní prežili celé mesiace v metre. Len tam boli v bezpečí pred ruským ostreľovaním.

Obyvatelia sídliska si vážia Fumiho pomoc.

Veľa obyvateľov mesta sa vtedy snažilo odísť. Jeden človek išiel presne opačným smerom. Fuminori Tsuchiko. Alebo Fumi, ako si sám hovorí a ako ho tu všetci po­znajú. Do Európy pricestoval ako turista. Zaujímali ho miesta spojené s holokaustom v Poľsku a na Ukrajine. Dvadsiateho štvrtého februára 2022, po ruskom útoku na Ukrajinu, mu japonské úrady odporučili evakuáciu do Varšavy. Naozaj tam išiel. Pridal sa k dobrovoľníkom, ktorí pomáhali ukrajinským utečencom. Keď od utečencov počul, že na Ukrajine chýbajú potraviny, rozhodol sa vrátiť. Najprv do Kyjeva. Tam mu rozprávali o tom, ako sa v Charkove obyvatelia skrývajú v metre a potrebujú jedlo. Fumi neváhal a vybral sa tam.

Fumi nerozdáva iba jedlo, ale aj potraviny, hygienické potreby a knihy v angličtine.

Taktiež prespával v metre – na stanici Hrdinov práce. Okrem toho rozdával každé ráno jedlo. Kávu, čaj, cestoviny, jogurty, pečivo, klobásy a sušienky.
Charkovské reštaurácie z bezpečnejších lokalít, ktoré sa zmenili na charitatívne kuchyne, posielali ľuďom podvečer okolo štvrtej do metra jedlo a Fumi nechcel, aby boli dovtedy hladní. Minul všetky svoje úspory, na diaľku zorganizoval fundrai­singovú kampaň v Japonsku, potom predal svoj dom. Dôležité je predsa nakŕmiť hladných. „Moje dve dcéry sú dospelé a samostatné. Bol som dvakrát ženatý, obe manželky mi umreli. Nemám nikoho, o koho by som sa musel starať. Do Japonska sa už nechcem vrátiť. Saltivka a jej obyvatelia mi prirástli k srdcu. Ukrajina je teraz môj domov,“ hovorí mi a ukazuje priestory svojej knižnice.

Angličtina a vareniky

Deti sem prichádzajú hrať sa a čítať. V policiach sú krásne farebné knižky – ukrajinské aj anglické – pre všetky vekové kategórie. Fumi má len základy angličtiny, no uvedomuje si, aké je vzdelanie dôležité. A že deťom z tohto prostredia môže angličtina v budúcnosti veľmi pomôcť. Preto zháňa knihy v angličtine a potom ich svojim malým návštevníkom rozdáva. Vysvetľuje mi svoj plán zriadiť kvalitnú školu nielen pre deti, ale aj pre ich mamy, ktoré zostali bez mužov. Tí buď bojujú, alebo už svoj boj dobojovali a ich ženy zostali samy. „Myslenie dospelých však už zmeníš len ťažko. Treba začať od detí. Vyrastú a posunú svoju krajinu dopredu.“

Knižnica a herňa pre deti, ktorú Fumi otvoril na Saltivke. V budúcnosti plánuje rozbehnúť školu.

Saltivka stále čelí ruskému ostreľovaniu. Bytovka, v ktorej je Fumiho knižnica, má veľa okien rozbitých tlakovými vlnami, ďalšie sú prekryté OSB doskami. Fumi hovorí, že sa rakiet nebojí. „Veď som už starý. Nezáleží na tom, ako dlho budem ešte žiť.“ Namietam, že vyzerá mlado a má energie na rozdávanie. S tým súhlasí. „V našej rodine máme dobré gény. Obe moje babičky žili takmer do stovky.“

Usmiate ženy, ktoré pred bytovkou vítajú deti, vnútri im nakladajú do tašiek darčeky, ponúkajú limonádu a obložené žemle a robia cukrovú vatu, považujem najprv za dobrovoľníčky. Sú to však Fumiho zamestnankyne, rovnako ako kuchárky z Fumi Caffe. Platí im priemernú ukrajinskú mzdu, 20-tisíc hrivien, v prepočte 415 eur. Na pomery v Charkove je to dobrý zárobok. Vojna zobrala mnohým ľuďom pracovné príležitosti. Sociálne podpory sú slabé. Ženy si prácu vážia.

Deťom Fumi rozdáva anglické knihy, aby ich motivoval učiť sa angličtinu.

Fumi zatiaľ ďalej rozdáva úsmevy a úklony, podáva cukrovú vatu a hovorí: „Ďakuju.“ Najviac ho poteší, keď mu nejaké dieťa donesie obrázok. Hneď ho pri­pne k ostatným na stene. Nemá to ľahké. Päťsto porcií jedla každý deň niečo stojí. Je vďačný za všetky finančné aj materiálne dary, aj za potraviny, ktoré mu ľudia nosia. „Na obed pôjdem do Fumi Caffé a potom mám v pláne ísť do parku s pokladničkou,“ povie a opäť naznačí úklon. Spôsob, akým bude okoloidúcim ďakovať za dary.

Obedovať bude boršč a vareniky. Vraj sa už úplne preorientoval na ukrajinskú kuchyňu. Veľmi mu chutí. „Pelmene a vareniky som sa naučil variť,“ usmieva sa. „Veď už patrím sem, do Charkova.“