Oficiálne je nezvestný. V Záporožskej oblasti išli do protiútoku. Jeho spolubojovníci Máši povedali, že nie je možné, že z tej situácie vyviazol živý. Posledné slová, ktoré od neho predtým počula, boli práve: „Zavolám neskôr“. Posledný telefonát, chvíľu sa rozprávali, potom Igora zavolal veliteľ k niečomu súrnemu. A potom išli do protiútoku.
Máša má tridsať. Šesťročná dcérka a štvorročný synček, ktorý sa narodil s cerebrálnou paralýzou, sa na ocka pýtajú každý deň. Kedy sa vráti? Zomrel, áno. Zabili ho. Ale kedy zas príde domov? Ich detské hlavičky nechápu, že smrť kdesi na fronte znamená koniec. No nie sú jediné. Tatiana prišla o syna. Mal 23 rokov. Dostala jeho telo a pochovala ho. „No kým vojna trvá, stále mám pocit, že niekde bojuje. Že keď skončí táto šialená situácia, skončí všetko, čo je jej súčasťou. Že sa syn vráti živý.“
Nasťa má tridsaťjeden a doma urnu s popolom mŕtveho muža. Pochádzajú z mesta Dniprorudnij v Záporožskej oblasti, teraz je pod ruskou okupáciou. Nasťa čaká, že ho oslobodia, aby muža pochovala doma. Aj jej dievčatká sa neustále pýtajú na ocka. Nechápu, že domov už nepríde.
„Odpusť, Halina… Odpusť, že sme ho nezachránili.“ Váňov spolubojovník prosil v telefóne o prepáčenie a jej sa zrútil svet, lebo pochopila, že jej muž tu už nie je. Takmer stratila vedomie. No nemohla si to dovoliť. Musela zostať pri zmysloch, dcéry ju potrebovali. V lekárni si kúpila tabletky na upokojenie. Potom povedala dievčatám, že ich otca zabili. Ona to musela oznámiť aj svojej mame, pre ktorú bol Váňa ako vlastný syn a neustále sa modlila za jeho bezpečie. Jeho smrť si okamžite začala vyčítať: „Určite sa to stalo preto, že som sa málo modlila k Bohu.“
Vojak na fronte má zbraň a svoje úlohy pri obrane svojej krajiny. Nie je úplne bezmocný. Vie, v ktorých situáciách je ohrozený a kedy si môže mentálne vydýchnuť. Ženy vojakov doma nemajú nič. Musia len čakať a tŕpnuť každú sekundu. Fungujú od telefonátu k telefonátu, prípadne ak sa nedá volať, tak od správy k správe, v ktorej je často len +, znamenie toho, že muž je živý. Musia fungovať. Chodiť do práce, starať sa o deti, plánovať normálne aktivity, pretože život nezastal… K tomu čeliť realite vojny, sirénam, ktoré vo dne v noci varujú pred hrozbami vzdušných útokov. Muž sa im možno nevráti. Možno sa vráti bez nohy, bez ruky, vážne zranený, psychicky poznačený. Ony musia byť tie silné. V skutočnosti aj ony bojujú ťažké boje.
Nespravodlivosť. Ledva sa stihli zamilovať, prežiť pár krásnych spoločných chvíľ, svadbu, príchod detí na svet. Toľko toho bolo ešte pred nimi. Keď ženy, ktoré stratili mužov, hovoria o láske, na chvíľu sa vždy usmejú a zasnívane pozrú do diaľky. Možno tam kdesi nad mojou hlavou vidia situáciu, v ktorej sa so svojou láskou zoznámili, vnímajú, aké to bolo, keď bol ich partner pri nich, keď im prvý raz povedal, že ich miluje, keď ich objímal a ony ako Rose na špici Titanicu cítili, že všetko krásne, čo život ponúka, je pred nimi. Trvá to vždy len pár sekúnd. Potom sa vrátia do reality a pozrú mi zas do očí. „Neviem, ako mám o tom hovoriť s deťmi,“ povie bezradne Máša.
Dnes mám narodeniny. Myslím na tých, ktorí sa svojich narodenín nedožili. A hlavne na tých, ktorí tu po nich zostali. Cítim hnev. Kto dal Putinovi právo takto im zničiť životy? Ľudmila netúži po ničom z toho, čo predtým, keď ešte žila šťastne v Lysičansku. „Chcem iba naspäť muža. Byť s ním a s deťmi. A aby nepadali rakety.“ A plače a slzy nezastaví. Pretože zlé veci sa neodstanú a akceptovať ich je tak strašne, strašne ťažké.
Aj pre ženy ako Máša, Tatiana, Nasťa, Halina a Ľudmila je sedemdňový terapeutický pobyt v ukrajinských Karpatoch, ktorý organizujeme pre ženy a deti zabitých vojakov zo 114. brigády od 5. do 12. augusta. Kamaráti, dnes mám narodeniny a želám si, aby už nepadali rakety na ukrajinské mestá, aby nevraždili ľudí v Gaze, aby už skončilo nezmyselné zabíjanie na celom svete, lebo ruská vojna v Ukrajine ma osobne veľmi silno zasiahla a viem, že takéto slová nie sú klišé. A ak môžete, pomôžme spolu ženám ako Máša, Tatiana, Nasťa, Halina a Ľudmila. Ukážme im, že pri nich stojíme. Toto je link na zbierku na pobyt, kde zažijú krásu hôr, bude o ne postarané a bude s nimi pracovať psychológ, aby im pomohol vyrovnať sa so všetkým, čomu musia čeliť:
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
ĎAKUJEME
