V tichu karpatských hôr sa minulý týždeň skončil tábor, ktorý nebol obyčajnou dovolenkou. Bol to týždeň pre ženy, ktoré stratili svojich mužov vo vojne. Pre matky, ktoré zostali samy, aby vychovávali deti hrdinov. Prišli sem, aby na chvíľu mohli dýchať. Aby mohli byť medzi tými, ktoré rozumejú aj bez slov.

V dňoch, keď sa z dolín ešte niesol letný dážď a v noci bolo počuť potok za oknami, sa tu liečila duša. Ráno začínali spoločnými modlitbami alebo tichom. Potom sa rozprávali, varili, šli do hôr. Smiali sa aj plakali. Niektoré prvýkrát od pohrebu svojho manžela. Každý večer sa v ich očiach rozsvietilo trochu viac života.

Tieto tábory nie sú len o oddychu. Sú o prežití. O tom, že aj keď vojna berie, ešte stále existuje niečo, čo môže človeka podržať. Podpora. Spoločenstvo. Vedomie, že nie si sama.

Ženy padlých vojakov  

A už túto stredu sa začne ďalší tábor — tentoraz pre deti padlých vojakov zo 114. brigády. Tiež v Západných Karpatoch, no v inej doline, obklopenej horami a riekou. Miesto, kde je ešte cítiť leto, ale vzduch už vonia jeseňou.

Chlapci a dievčatá, ktorých otcovia položili život za slobodu, prídu sem s batohom a spomienkami, ktoré sú na ich vek príliš ťažké. Niektorí ich stratili ako malí, iní si pamätajú každý detail — uniformu, hlas, vôňu, posledný rozhovor.

Pre ne je tento tábor viac než len týždeň hier a výletov. Je to priestor, kde sa môžu zhlboka nadýchnuť. Kde môžu byť deťmi bez výčitiek. Kde sa ich niekto spýta nie na to, ako to bolo, ale ako sa máš. Kde sa ich oči znova rozžiaria — tak ako oči ich mám pred pár dňami.

Nie je to terapia na papieri, ale v skutočnosti. Objatie namiesto sedenia, rozhovor pri ohni namiesto dotazníka. Deti si tu vytvárajú nové priateľstvá, ktoré prežijú aj po návrate domov — a to je možno tá najlepšia liečba.

V týchto táboroch sa deje niečo, čo sa nedá kúpiť ani naplánovať. Rodí sa nádej. Tichá, nenápadná, ale skutočná. Zdieľaná medzi ženami, ktoré sa učia znovu veriť v budúcnosť, a medzi deťmi, ktoré si ju pomaly začínajú predstavovať.

NEZLOMNÍ s „našimi“ deťmi v tábore na Zakarpatí 

Karpatské ticho v sebe nesie zvláštnu silu. A možno práve tu, medzi bukovými lesmi a starými dedinami, vzniká nová kapitola — pre tých, ktorí stratili všetko, no napriek tomu sa rozhodli žiť ďalej.

Takéto tábory môžu vzniknúť len vďaka pomoci ľudí, ktorým nie je ľahostajné, čo sa deje v Ukrajine. Ak chcete, aby sa podobné chvíle pokoja a nádeje mohli zopakovať aj pre ďalšie rodiny padlých hrdinov, podporte našu zbierku:

https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

ĎAKUJEME!

NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro