Život s terčom na hrudi

Je krásny slnečný deň, na oblohe ani obláčik, vetrík jemne pofukuje. Ulice sú napriek tomu ľudoprázdne, len sem tam sa spoza plota ozve brechanie psa. Inak ani nohy. Keď naše auto míňa obchod, vykukne zvedavá predavačka. Pýtame sa našej sprievodkyne, sociálnej pracovníčky Júlie, kde sú všetci. Podľa našich informácií by v dedine malo žiť skoro tisíc obyvateľov,

„Na prechádzky po vonku teraz nie je dobré počasie. Bezpečnejšie je, keď prší, sú nízke oblaky a hmla. Alebo keď zafúka vietor od severu. Vtedy nelietajú drony. Presnejšie – nelieta ich tak veľa,“ odpovedá Júlia so smutným úsmevom.

Nachádzame sa v dedine Pokrovske neďaleko mesta Nikopol na brehu Kachovskej priehrady. Na druhej strane priehrady je ruská základňa. Výcviková základňa. Trénujú na nej dronisti skôr, ako vyrazia bojovať na Donbas. A ako cvičné ciele pri svojich letoch používajú obyvateľov Nikopola a blízkych dedín. Lovia ich FPV kamikadze dronmi ako v absurdnej, šialenej video hre. Lovia ženy, deti, starcov. A ešte sa so svojimi „úspechmi“ chvália na sociálnych sieťach.

Jana s dobrovoľníčkami z mesta roznáša vianočné darčeky (zdroj: Marcel Rebro)

Deti v meste a okolí nechodia do školy už niekoľko rokov. Najskôr to bol covid, potom prišli Rusi. A s nimi drony. Dospelí aj deti sa naučili rozoznávať ich podľa zvuku. Šahedy, s motorom z kosačky, väčšinou len preletia nad ich hlavami a útočia na ciele ďaleko v tyle. Prieskumné visia spravidla na jednom mieste. Nepredstavujú priame nebezpečenstvo, ale aj tak je lepšie schovať sa – vyhľadávajú totiž ciele. Keď sa ozve odporne piskľavé bzučanie kamikadze FPV dronu, treba utekať do najbližšej budovy. Utekať ako o život. Lebo ide o život. FPV-čky sa vrhajú na svoje obete z oblohy v strmhlavom lete. Letia rýchlosťou až 120 kilometrov a na únik ostáva minimum času.

Dospelí aj deti sa naučili chodiť s očami uprenými na oblohu, s nastraženými ušami a stále sa obzerajúc, kde je najbližší vhodný úkryt. Alebo prestali vychádzať na ulicu úplne. Ako nám povedal šestnásťročný Ťoma: „Stal sa zo mňa štvorstenný človek.“

Priniesli sme šťastie, ktoré poslali dobrí ľudia zo Slovenska

Júlia nás naviguje uličkami. Zastavujeme pri jednom z domov. Pozrie do zoznamu. „Šesť detí.“ Vyberáme z auta dve igelitky s potravinami a šesť „detských“ balíčkov – sladkosti a mandarínky. Búchame na bráničku. Nič. Búchame silnejšie. Z okna domu vykukne strapatá dievčenská hlava. Môže mať tak 6–7 rokov. „Ahoj. Sme Jana a Marcel …“ kričíme. Hlava zmizne. Ticho. Búchame znova. Otvoria sa dvere. Dievča. Vyzerá na štrnásť. „Ahoj zajačik, to sú dobrovoľníci zo Slovenska. Nesú vám darčeky od svätého Nikolaja,“ ozve sa nám spoza chrbta Júlia.

Dievča spoznáva známu tvár a púšťa nás do domu. Zoznamujeme sa. Svetlana má osemnásť rokov. Rodičia chodia do práce na týždňovky. Ona sa stará o súrodencov. Keď zbadá igelitky s potravinami, tvár sa jej rozžiari. Mladšie deti sa vrhnú na sladkosti a mandarínky. Radosť nemá konca kraja. Na nás na okamih úplne zabudli. Stojíme tam, v biednom domčeku na dlážke z udupanej hliny, a cítime nefalšované a úprimné šťastie. Priniesli sme týmto deťom Vianoce.

Deti z Nikopola si rozbaľujú sladkosti (zdroj: Jana Čavojská)

Ale priniesli sme im aj ďalšiu dôležitú vec. Vedomie, že neostali sami. Že tam kdesi ďaleko „v Európe“, v krajine, kde nie je vojna, žijú ľudia, ktorým ich osudy nie sú cudzie. Ľudia, ktorí vnímajú utrpenie nevinných detí a sú ochotní pre ne niečo urobiť. Napríklad priniesť im Vianoce.

Hovoríme o tebe, dobrý človek. Lebo ak si to dočítal až sem, chceš nám pomôcť konať dobro. Minulý rok sme rozdali v Nikople a okolitých dedinách stovky vianočných balíčkov, zakúpených za peniaze od darcov zo Slovenska. Ďalšie rozdali pastor Roman, jeho žena Inna a dobrovoľníci, ktorí sa o tunajšie deti starajú.

Ďalšia dávka vianočných darčekov je prichystaná na expedovanie (zdroj: Marcel Rebro)

Základné potraviny ako vianočný darček

Neboli to vianočné darčeky, ako si predstavujeme u nás doma. Nekupovali sme žiadne zbytočnosti. Obsah balíčkov vybrali Roman a Inna. Múka, ryža, krúpy, olej, cestoviny, strukoviny, konzervy. Áno, pre niekoho základné potraviny, pre obyvateľov Nikopolu veľká pomoc a naozaj užitočný vianočný darček. Samozrejme, aj niečo pre deti – sladkosti, mandarínky a jablká.

Takto vyzerá obsah vianočného balíčka (zdroj: Marcel Rebro)

Cena jedného balíčka? Necelých 10 eur. Áno – za 10 eur dokážeš urobiť krajšie Vianoce rodine v ostreľovanom meste. Nie je to veľa, ale už sme zistili, že to funguje a že to má zmysel.

Prinesme opäť spolu Vianoce deťom do ostreľovaného mesta!

Deti z Nikopolu a okolitých dedín nemajú istotu, že sa zajtra dožijú rána. My im nedokážeme dať mier. Nedokážeme ich ochrániť pred dronmi. Ale dokážeme im dať niečo, čo ich udrží nad vodou: nádej. Nádej, že na nich svet nezabudol. Nádej, že dobro existuje.

Možno sa to zdá ako maličkosť — balíček múky, ryže, pár konzerv a mandarínky. No pre tieto deti je to signál, že niekomu na nich záleží. Že ich život má cenu.

https://donio.sk/vianoce-nikopol

ĎAKUJEME