Keby to bolo vo filme, pozoroval by Foxtrot cez ďalekohľad nejaký dôležitý cieľ. Povedzme generála. Alebo niekoho, kto má vplyv na rozhodnutia v Kremli. Len čo by sa cieľ dostal do vhodnej pozície, Foxtrot by rýchlymi, ale pokojnými pohybmi zamieril a stlačil spúšť. Cez ďalekohľad na puške by o 1,3 sekundy videl cieľ padať s dierkou v čele. Zbalil by svoje nástroje a rýchlo, no potichu, nebadane by opustil svoju pozíciu. Realita sa však od filmov líši. Najmä tá na ukrajinskom fronte.

Foxtrot maskuje svoju pušku v lese.

Po prvé, ostreľovač nemieri na hlavu. Väčšia šanca je trafiť stred tela. Ale hlavne podmienky, v akých vojaci pracujú, sú úplne iné ako tie filmové. „V podstate ležíš v jame aj sedem dní, čakáš a pozoruješ cieľ. Si stále mokrý, je ti zima, hygienické podmienky sú hrozné. Od filmovej romantiky to má ďaleko,“ konštatuje Foxtrot.

Športovci a poľovníci

Rozprávame sa v lese niekde v Sumskej oblasti. Každú chvíľu k nám doliehajú zvuky ostreľovania. Vojakov z 15. mobilného pohraničného oddielu Oceľová hranica niečo také vôbec nerozhodí. Žijú s tým stále. Konkrétne Foxtrot od roku 2014. Vtedy ho mobilizovali a poslali do Luhanskej oblasti. Neskôr podpísal kontrakt, aby bránil svoju krajinu.

Jeho veliteľ Vladimir hovorí, že medzi snajperov nevezme nováčika. „Ten človek musí mať bojové skúsenosti alebo skúsenosti so streľbou a musí chcieť. A k tomu mu to musí myslieť a musí byť fyzicky zdatný.“ Najlepších snajperov vraj vie vytesať z profesionálnych športovcov, ktorí sa venujú športovej streľbe, a z poľovníkov. „Aj ja som býval poľovník,“ spomína. „Poľovníci majú inštinkt prikradnúť sa nepozorovane k zveri. Presne to potrebujeme my, akurát sa treba prikradnúť k nepriateľovi, urobiť svoju prácu a bezpečne sa odplaziť naspäť.“ Lenže poľovníci sa už za tie roky asi minuli. Prichádza veľmi málo nováčikov s poľovníckou praxou.

Fyzická zdatnosť je nevyhnutná, lebo snajper musí na svoju pozíciu kráčať pešo aj desať-pätnásť kilometrov. V balistickej veste, prilbe a s ťažkým nákladom na chrbte. Foxtrotova výbava váži 35 kilogramov. Ostreľovačská puška má šesť a pol kila. Zvyšok je munícia, trojnožka, maskovacie siete, lopatka na zakopanie sa, powerbanky, voda a potraviny. Ostreľovači pracujú vo dvojiciach. Jeden strieľa, druhý je spoter, teda nachádza a sleduje cieľ a koriguje strelca.

Majú snajperské pušky rôzneho kalibru, a teda s rôznym dostrelom. V pozícii strelca a spotera sa striedajú podľa situácie. „Ak je to možné, idú s nimi na pozíciu aj dvaja príslušníci pechoty,“ vysvetľuje Vladimir. „Pre prípad, že by došlo k priamemu boju s nepriateľom. Na krátku vzdialenosť snajper so svojou výzbrojou nič neurobí.“

Na dva kilometre

Vladimir hovorí o tom, ako sa vojna za posledné mesiace zmenila. Nad hlavami majú stále drony s termovíziou. Nikde nie sú pred nimi v bezpečí. Preto sa musela zmeniť aj práca ostreľovača.

Stále platí, že akcia sa nezačína počiatkom presunu na miesto určenia ani kontrolou zbrane. Foxtrot vyberá z batoha meteostanicu. Jeho cieľ je od neho zvyčajne vzdialený 800 až 2 000 metrov. Let projektilu na takú vzdialenosť, hoci má aj nadzvukovú rýchlosť, ovplyvňujú poveternostné podmienky. Musí si teda dopredu naštudovať počasie. Teplotu, tlak vzduchu, silu vetra. Pomáhajú aj fotografie miesta. Rozviedka ich vyhotovuje observačným dronom. Podľa nich si Foxtrot vytipuje najvhodnejšie miesto na úkryt.

Ostreľovači používajú tlmič, zabráni nielen zvuku, ale aj záblesku z hlavne.

Čo je iné, je pohyb v teréne. Kvôli dronom hrozí v takzvanej šedej zóne, kde lietajú ukrajinské a ruské drony, neustále riziko odhalenia. Nikto nie je v bezpečí ani pred kamikadze efpévečkou s výbušninou. Preto si treba dávať dobrý pozor. Skrývať sa, aby bol snajper čo najmenej viditeľný zo vzduchu. Na presun na pozíciu a z nej využiť počasie, ktoré tu považujú za skvelé – dážď alebo hmlu.

Tma nie je zárukou neviditeľnosti, keďže drony majú termovízne kamery. Aj miesto na pozícii musí vyzerať inak ako kedysi. Nestačí ležať pod stromom alebo v tráve. „To by nás termovízny dron odhalil,“ vysvetľuje Foxtrot. „Takže sa zakopeme. Vykopeme si jamu a zakryjeme ju pončom proti dažďu. Medzi ľudským telom a pončom musí zostať aspoň 15 centimetrov vzduchu. Vtedy nás termokamera nezachytí.“ Pončo treba zvrchu zamaskovať konármi.

Nadzvukovou rýchlosťou

Na pozícii takto vedľa seba v dvoch jamách ležia s výhľadom na cieľ strelec a spoter. Nepozerajú do ďalekohľadu na zbrani. „Ale na displej mobilu,“ vysvetľuje Vladimir. Kvôli dronom nemôžu vystrčiť ani nos, kým to nie je nevyhnutné. Zbraň majú už nainštalovanú na trojnožke, ktorú zakryjú maskovacou sieťou, aby ju dron nespozoroval. Vďaka trojnožke im neprekážajú terénne nerovnosti a pri výstrele na seba neupozornia prachom, ktorý by zvírili zo zeme. Na optike zbrane majú nainštalovanú kameru a stream z nej sledujú na mobile vo svojej jame.

Snajperi z 15. mobilného pohraničného oddielu Oceľová hranica používajú na menšie vzdialenosti pušky UR10 v kalibri 308, vyrábané na Ukrajine. Na stredne dlhé vzdialenosti sa im osvedčili Cadexy kalibra 338 Lapua a na niekoľko kilometrov strieľajú z Desert Techov. Mimochodom, práve ukrajinský snajper drží momentálne svetový rekord za najvzdialenejší zasiahnutý cieľ. Zásah sa mu podaril na vzdialenosť 3 800 metrov.

Munícia do snajperskej zbrane.

Vo svojich jamách ležia Foxtrot a jeho spoter aj sedem dní. Vraj sa snažia piť čo najmenej. Z logických dôvodov. Každé vyplazenie sa na toaletu môže znamenať odhalenie dronom. Väčšinou používajú fľaše a potom ich vylievajú. V jame nemajú možnosť na veľký pohyb.

Hoci si ľudia myslia, že snajperi mieria na dôležité ciele, v hľadáčiku Foxtrotovej pušky sú väčšinou obyčajní vojaci a dôstojníci pechoty. Keď má istotu zásahu cieľa, preverí počasie a urobí korekciu podľa vzdialenosti cieľa – tú meria spoter laserovým diaľkomerom – teploty, tlaku a hlavne rýchlosti a smeru vetra. Na puške má tlmič. Samotný výstrel teda nepriateľ nepočuje, tlmič eliminuje aj záblesk, ktorý by hlavne v noci mohol snajpera prezradiť. No ďalší zvuk, sónický tresk, vzniká, keď projektil prekoná rýchlosť zvuku. „Takže ak som k nepriateľovi bližšie ako na kilometer, môže ma začuť,“ konštatuje Foxtrot. 800 až 2 000 metrov preletí jeho projektil za 1,3 až 2 sekundy.

„Po dopade mi spoter zahlási odchýlku. Vykonám korekciu a znova vystrelím. Teda, jednoducho zamierim podľa jeho pokynov, neklikám na ďalekohľade, takto je to rýchlejšie. V ideálnom prípade vystrelím na cieľ dvakrát, kým cieľ začuje zvuk výstrelu. Zvuk totiž dorazí do vzdialenosti 1 000 metrov za tri sekundy.“

Výstrel ako bonus

Ak je miesto, kam snajper mieri, hlučné alebo je dostatočne ďaleko od cieľa, môže sa stať, že ciele a ich okolie si ďalších pár sekúnd neuvedomia, čo sa deje. Nezačujú projektil, hoci preletí mimo. Snajper skoriguje mierenie a namieri znova. Ak zasiahne, je možné, že okolostojaci hneď nepochopia, čo sa stalo. Na mieste nezavládne panika. A on môže eliminovať, ako vojaci hovoria, viacero cieľov.

„Výstrel je však len bonus,“ pokračuje Foxtrot. Snajperov totiž o väčšinu práce obrali drony. Potichu priletia nad nepriateľa, operátor si vyhliadne svoju obeť a naletí na ňu kamikadze FPV dronom s výbušnou náložou. Je to jednoduchšie a bezpečnejšie ako ležať v jame s ostreľovačskou puškou. „Veľkú hodnotu však majú informácie, ktoré prinášame. Niekoľko dní sledujeme pozície nepriateľa. Zistíme, koľko tam je ľudí, čomu sa venujú, aký je ich denný režim. Na základe týchto informácií môžu potom efektívny útok naplánovať artileristi alebo operátori dronov.“

Foxtrot sa nehnevá, že mu drony „kradnú prácu“. Byť snajperom je preňho stále zaujímavé. „Musíš rozmýšľať. Ak nepoužívaš rozum, nič nedosiahneš. Ale hlavne nečakaj romantiku. Naša práca sa veľmi líši od tej, ktorú ukazujú vo filmoch.“