V Sovietskom zväze zločin neexistoval. Aspoň nie oficiálne. Podľa marxisticko-leninskej teórie bol zločin produktom kapitalizmu — prejavom vykorisťovania a sociálnej nerovnosti. Ak sa tieto príčiny odstránia, zmizne aj zločinnosť. A keďže sa socializmus považoval za dokonalý systém, zločin jednoducho nemohol existovať.
Ak sa niečo predsa len stalo – vražda, lúpež, sabotáž – nešlo o zločin, ale o útok na socializmus, dôkaz, že sa v spoločnosti skrýva „nepriateľ ľudu“. Vrahov a zločincov nahradili „kontrarevolucionári“. Kriminalita sa zmenila na ideologickú kategóriu a štatistiky hlásili „bezprecedentný pokles trestných činov“. V tlači sa písalo o víťazstve socialistickej morálky, zatiaľ čo v skutočnosti ľudia mizli v celách, gulagoch a masových hroboch.
Najznámejším sovietskym sériovým vrahom bol Andrej Čikatilo. V osemdesiatych rokoch znásilnil a zavraždil najmenej 52 detí a žien. Bol to obyčajný učiteľ, člen strany, otec rodiny – a zároveň jeden z najhorších vrahov 20. storočia. Lenže v krajine, kde zločin oficiálne neexistoval, nemohol existovať ani sériový vrah. Vyšetrovatelia nesmeli pripustiť, že ide o jedného páchateľa. V interných správach sa slovo „maniak“ nesmelo používať – to bola „buržoázna kategória“.
Niekoľko nevinných ľudí bolo dokonca popravených, len aby sa zachoval ideologický obraz morálne čistej spoločnosti. Pretože ak zločin neexistuje, vinník sa musí nájsť z iných dôvodov – ako „asociál“, „morálne rozvrátený jedinec“ alebo „nepriateľ, ktorý svojimi činmi kompromituje socializmus“. Najznámejším z nich bol Alexander Kravčenko, bývalý vojak z Rostovskej oblasti. V roku 1984 ho obvinili zo znásilnenia a vraždy mladého dievčaťa, ktorú v skutočnosti spáchal Čikatilo. Kravčenko bol napriek slabým dôkazom odsúdený a v roku 1985 popravený. Až po zadržaní Čikatila sa ukázalo, že bol úplne nevinný.
Čikatilo však nebol výnimkou. Po ňom prišli ďalší – dôkaz, že systém, ktorý desaťročia popieral samotnú existenciu zla, ho len premenil na ticho a strach.
Anatolij Onoprienko, prezývaný „vrah z Žitomyra“, medzi rokmi 1989 a 1996 zavraždil 52 ľudí – celé rodiny, často vrátane detí. Strieľal ich v spánku, potom dom podpálil, aby zahladil stopy. Po zatknutí povedal: „V Sovietskom zväze by som mohol vraždiť donekonečna. Nikto by tomu neveril. Tam vrah neexistoval.“ Zaujímavé je, že Onoprienko mal presne rovnaký počet obetí ako Andrej Čikatilo – 52. Sám tvrdil, že ho Čikatilo „inšpiroval“ a že „iba dokončil to, čo on začal“. Dvaja muži, ktorí sa nikdy nestretli, ale ktorých spájal ten istý svet – svet, kde vrah oficiálne neexistoval.
Aleksandr Spesivcev, známy ako „sibírsky kanibal“, v Novokuznecku mučil, vraždil a rozoberal telá najmenej 19 žien a detí priamo vo svojom byte. Matka mu ich nosila domov pod zámienkou pomoci bezdomovcom. Keď sa susedia sťažovali na zápach, polícia odmietla konať – vraj išlo o „súkromné záležitosti, žiadne trestné činy u nás nie sú“. Keď byt otvorili, našli zohavené telá a časti tiel v hrncoch a mrazničke. Niektoré z nich aj konzumoval – vraj „aby po nich nezostali stopy“. Spesivcev sa pri výsluchu smial a tvrdil, že „iba čistil spoločnosť“.
Vladimir Storozhenko, ďalší vrah z Novokuznecka, pôsobil v rovnakom meste ako Spesivcev. Bol sériový vrah a sexuálny sadista, ktorý medzi rokmi 1978 a 1989 zavraždil najmenej sedem žien – hoci sám neskôr naznačil, že ich mohlo byť aj viac. Spôsob vrážd bol mimoriadne brutálny – obete znásilňoval, škrtil, pichal nožom a zohavoval. Často používal opasok alebo elektrický kábel. Vyšetrovanie sa opakovane zastavovalo, pretože miestne úrady odmietali pripustiť, že ide o sériového vraha. Veď „v socialistickej spoločnosti maniaci neexistujú“. Storozhenko bol napokon odsúdený a v roku 1996 popravený.
Vladimir Mukhankin, „vrah z Rostova“, pôsobil v tom istom regióne ako Čikatilo. Po prepustení z väzenia vraždil ženy s brutálnou nenávisťou. Bil ich, znásilňoval, zohavoval a dobíjal kladivom či nožom – vraj preto, aby cítil, že má moc. Zabil najmenej deväť žien. U jednej obete ju po strate vedomia polieval vodou, aby „sa pozrela, ako umiera“. Z vražd si nechával suveníry – drobné predmety, ktoré mu pripomínali ich tváre. Chytili ho len preto, že používal rovnaké trasy ako jeho slávnejší predchodca.
Sergej Kašincev, ďalší z vrahov, o ktorých sa nesmelo hovoriť, zabíjal ženy vo východnom Rusku v rokoch 1984 až 1987. Lákal ich na „spoločné pitie“ alebo im ponúkal odvoz, potom ich škrtil, znásilňoval a zohavoval. Zabil najmenej osem žien, hoci vyšetrovatelia neskôr pripustili, že obetí mohlo byť vyše dvadsať. Niektoré telá boli nájdené až po mesiacoch, len pár kilometrov od miest, kde zabíjal Čikatilo. Mal takmer rovnaký profil, aj rovnaký dôvod, prečo zostal nepovšimnutý – v krajine, kde sérioví vrahovia neexistovali, polícia takého hľadať nemohla.
Vladimir Ionesjan, nazývaný „Moskvič s kufríkom“, bol prvým oficiálne uznaným sériovým vrahom v ZSSR. V roku 1963 sa vydával za pracovníka ministerstva kultúry a chodil po bytoch, ktoré mal „kontrolovať“. V skutočnosti tam zavraždil päť ľudí, vrátane detí. Všetko sa odohrávalo priamo v Moskve, no štátne médiá o tom nesmeli napísať ani riadok. Jeho poprava prebehla v tichosti, aby nepoškodila obraz „morálne čistej spoločnosti“.
A napokon Mikhail Popkov, „Vlkolak z Angarska“, bývalý policajt, ktorý vraždil ženy, ktorým ponúkol „odvoz domov“. Zabil oficiálne najmenej 83 – najvyšší počet obetí v dejinách Ruska. Sám ale tvrdil, že ich bolo viac než sto. Väčšina jeho obetí boli prostitútky alebo ženy, ktoré považoval za „morálne skazené“ (napríklad preto, že opúšťali bary neskoro v noci) – vraj ich tým „trestal“. Popkov ich odviezol na opustené miesto, znásilnil, potom zavraždil – sekerou, nožom alebo železnou tyčou. Ich telá zanechával v lese alebo na kraji ciest, niektoré zohavoval, iným odrezával časti tela. Po každej vražde sa vracal na miesto činu – ako člen policajného tímu, ktorý mal vraha nájsť. Odsúdený bol až v roku 2018. Pri vyšetrovaní tvrdil, že zabíjal ženy, ktoré „porušili morálne zásady sovietskej ženy“ – najmä neverné manželky alebo prostitútky. „Nič som nepokazil. Očisťoval som spoločnosť od tých, čo kazili morálku,“ povedal.
Všetkých spája jedno: dlho ich nikto nehľadal. Nie preto, že by chýbali dôkazy, ale preto, že v systéme, kde zločin oficiálne neexistoval, nemohol existovať ani vrah.
Štát, ktorý poprel zločin, sa sám stal zločinom. A medzi jeho obeťami neboli len nepriatelia, ale aj pravda, spravodlivosť a zdravý rozum. A keď sa dnes z Moskvy opäť ozýva, že „Rusko sa len bráni“, že „všetko je podľa zákona“ a že „žiadne zločiny sa nedejú“, znie to hrozivo povedome. Lebo tam, kde vraždy oficiálne neexistujú, sú vždy iba obete.
Naši „chcimíři“ by zjavne najradšej tiež žili v spoločnosti „bez zločinu“ – takej, kde sa o vraždách nepíše, o mŕtvych nehovorí a za pravdu sa zatvára. Našťastie sú ešte ľudia, ktorí vedia, že medzi nami a týmto ruským mierom, teda svetom, stojí Ukrajina. A preto pomáhajú – dronmi, maskovacími sieťami, turniketmi. Lebo skutočný mier sa bráni skutkami, nie mlčaním.
Prieskumné drony:
Maskovacie siete:
https://donio.sk/nezlomni-maskovacie-siete
Turnikety na zastavenie masívneho krvácania:
PS (filmové okienko):
K spáchaniu tohto blogu ma nakopol film Dieťa číslo 44 (Child 44) – príbeh vyšetrovateľa, ktorý nesmel hľadať vraha, lebo „v raji robotníkov vraždy neexistujú“. Vznikol podľa rovnomenného a cenami ovenčeného bestselleru, ktorého silný príbeh a atmosféra sa čitateľom po celom svete doslova vryli pod kožu. Degradovaný policajt, ktorý sa ocitol vo vyhnanstve, navzdory stalinistickému režimu pátra po sériovom vrahovi. Ohrozuje tak nielen svoj život, ale aj život svojej manželky a každého, kto by mu len trochu pomohol. Príbeh knihy a filmu Dieťa 44 bol inšpirovaný skutočným prípadom Andreja Čikatila. Film produkoval Ridley Scott.
Po premiére v roku 2015 bol film zakázaný v Rusku – údajne pre „nepravdivé zobrazenie sovietskej histórie“. Distribútori ho stiahli krátko pred plánovaným uvedením. Oficiálne odôvodnenie znelo, že film „poškodzuje pamiatku hrdinov Veľkej vlasteneckej vojny“. V skutočnosti išlo o klasický reflex – režim, ktorý sa hanbí za pravdu, ju radšej zakáže.
Film bol vysielaný na kanáli FilmBox a nájdete ho v archíve.
Celý absurdný systém, ktorý dovolil Čikatilovi vraždiť roky bez trestu, zachytáva ďalší film – Občan X (Citizen X) z roku 1995. Hlavným hrdinom je vyšetrovateľ Viktor Burakov, ktorý sa márne snaží presadiť, že ide o sériového vraha. Naráža však na sovietsku logiku: „V socialistickej spoločnosti neexistujú sérioví vrahovia. To je výplod kapitalistickej dekadencie“. Byrokrati mu bránia v práci, vyšetrovanie zastavujú, falošne obviňujú iných. Až po rokoch, stovkách výsluchov a niekoľkých nespravodlivých popravách systém konečne prizná, že „možno“ existuje jeden človek zodpovedný za všetky zločiny.
Film je dostupný na platforme HBO Max.
