Starí a chorí ľudia v nevykúrených domoch. Deti, ktoré by mali riešiť školu, nie prežitie. Sotva dospelé dievčatá, nútené nahradiť rodičov mladším súrodencom. Ženy, ktorým vojna zobrala mužov. Deti, ktoré sa tešia z banánu alebo kusu mydla, akoby to bol sviatok.
(zdroj: Marcel Rebro)
Spája ich jedno – nemajú kam odísť. Ostali v dedinách na dostrel ruských diel a v dolete kamikadze FPV dronov. Keď ich dom trafí granát, neodchádzajú do bezpečia. Presunú sa do iného domu v tej istej dedine. Do cudzieho. Do domu po tých, ktorí mali viac šťastia, viac peňazí, viac možností. Oni ostávajú. Medzi cudzími stenami, pod cudzími fotografiami, v cudzích životoch.
(zdroj: Marcel Rebro)
Ostávajú a čakajú. Čakajú, či dnes príde ďalší zásah. Či zajtra ešte bude stáť strecha nad hlavou. Či budú mať kam uložiť deti spať. Dúfajú, že sa raz toto peklo skončí. Že ruská horda na druhom brehu rieky sa konečne zdvihne a odíde. Že prestane ich každodenný teror. Že sa raz budú môcť prejsť po ulici bez toho, aby neustále pozerali na oblohu a počúvali, či sa neozve to zlovestné bzučanie, po ktorom často niet úniku.
Počúvame ich príbehy. Niektoré sa nedajú zabudnúť. Snažíme sa neplakať. Snažíme sa im dať silu a aspoň zvyšky nádeje. Je to vyčerpávajúce. Psychicky aj fyzicky. Večer sa vraciame do dočasného príbytku unavení, vyčerpaní a prázdni.
Padneme do postele a snažíme sa spať. Budia nás sirény. Výbuchy. A myšlienky na ľudí, ktorých sme nechali za sebou – tam, kde sa nespí, len prežíva. Aj tak však vieme, že ráno musíme vstať. Musíme a chceme. Pretože vieme, že to, čo robíme, má zmysel. A bez vás by to nešlo.
Postarať sa deťom z ostreľovaného Nikopolu o 7 dní bez vojny môžete tu:
Ďakujeme, že ste s nami.
Ďakujeme, že na nás myslíte.
Ďakujeme za nádej, že ľudskosť nezomrela.
Ďakujeme!
