Pätnásť mŕtvych baníkov. Pätnásť ľudí, ktorí ráno vstali do práce, obliekli si montérky, rozlúčili sa doma a nastúpili do služobného autobusu. Nešli na front, nešli bojovať, nešli zabíjať. Išli robiť robotu, ktorú robia celý život – pod zem, aby iní mali svetlo, teplo, elektrinu. A Rusko na nich poslalo dron. Nie omylom. Nie náhodou. Nie preto, že by si ich niekto pomýlil s vojakmi. Ale preto, že mohlo.
Toto nie je „tragická udalosť“. Toto nie sú „kolaterálne škody“. Toto je vedomý, úmyselný teroristický útok na civilistov. Autobus bol jasne identifikovateľný, na ceste, mimo bojovej línie, plný ľudí bez zbraní. Niekto sedel za obrazovkou, sledoval ho zhora a rozhodol sa stlačiť spúšť. Presne takto vyzerá terorizmus v 21. storočí – pohodlne, na diaľku, bez rizika, bez svedomia.
Zatiaľ čo sa v Európe a vo svete hovorí o „mierových rokovaniach“, Rusko cielene eskaluje. Útok na baníkov pri Pavlohrade nebol ojedinelý. V ten istý deň nasledovali útoky na Záporožie. Mesto. Civilná infraštruktúra. Pôrodnica. Dieťa medzi zranenými. Toto nie je chyba v navigácii, toto je stratégia. Zabiť, zastrašiť, zlomiť. Nie armádu, ale spoločnosť.
Presne preto Rusko neútočí len na vojakov. Útočí na autobusy do práce, na nemocnice, na školy, na paneláky. Aby si každý Ukrajinec každý deň položil tú istú otázku: „Budem dnes ešte večer doma?“ A aby si to isté začali klásť aj ľudia mimo Ukrajiny. Lebo teror má presne tento cieľ – rozliať strach ďalej, než kam doletí dron.
A teraz mi niekto skúste vysvetliť, čo je na tom nejasné. Ako sa dá po tomto hovoriť o „oboch stranách“. Ako sa dá po tomto relativizovať. Ako sa dá po tomto hovoriť, že „treba chápať obavy Ruska“. Nech to ide niekto vysvetliť rodinám tých baníkov. Nech to ide povedať vdovám, deťom, rodičom. Nech im povie, že situácia je „komplikovaná“.
Nie je. Je brutálne jednoduchá. Rusko vedie vojnu proti civilistom. Systematicky. Úmyselne. Bez zábran. A každý, kto to odmieta pomenovať pravým menom, sa podieľa na normalizácii teroru. Mlčanie nie je neutralita. Mlčanie je tichý súhlas.
Ukrajina dnes nebojuje len za seba. Bojuje za to, aby autobus do práce nebol legitímnym cieľom. Aby pôrodnica nebola „vojenský objekt“. Aby sa z dronov nestal štandardný nástroj vraždenia civilistov. A my si musíme vybrať, na ktorej strane stojíme. Na strane pohodlného nezáujmu, alebo na strane tých, ktorí sa bránia.
My v Nezlomní sme si vybrali dávno. Nepíšeme len statusy. Vozíme pomoc. Zháňame drony, ktoré zachraňujú životy, nie ich berú. Pomáhame deťom, ktoré vyrastajú pod paľbou, a ženám, ktoré pochovali mužov. Nie preto, že by sme boli hrdinovia, ale preto, že nechceme žiť vo svete, kde je mlčanie lacnejšie než solidarita.
Pätnásť baníkov dnes neprišlo domov. A ak sa budeme tváriť, že sa nás to netýka, zajtra to môže byť niekto iný. A pozajtra ktokoľvek z nás
