Je vám z toho tak zle ako mne? Podľa prezidenta Medzinárodného paralympijského výboru (MPV) Andrewa Parsonsa je jedno, čo vojaci predtým robili na bojisku. „Musíme pamätať na svoje korene. Naše hnutie začalo po druhej svetovej vojne práve so zranenými vojakmi. Ponúkame príležitosť pre tých, ktorí boli vo vojne zranení, aby sa znovu začlenili do spoločnosti prostredníctvom športu,“ uviedol.
Ukrajinskému skeletonistovi Vladyslavovi Heraskevičovi nedovolil Medzinárodný olympijský výbor štartovať s tvárami ukrajinských športovcov, ktorých Rusi vo vojne zabili, na prilbe. Ukrajinskí paralympionici si museli vyzliecť oficiálne oblečenie so symbolom svojej krajiny v medzinárodne uznaných hraniciach, teda vrátane Krymu a Donbasu. Keď si ukrajinská medailistka Konovovová dala náušnice s nápisom „Stop vojne“, MPV jej pohrozil odobratím medaily.
Ale keď ruský paralyžiar Ivan Golubkov venoval svoju zlatú medailu „veľkému Rusku a špeciálne prezidentovi Putinovi“, bolo to úplne v poriadku.
Parsons v posledný deň paralympiády v rozhovore pre AP skonštatoval, že je sklamaný, ako sa Ukrajina snažila odvádzať pozornosť od športu.
Back to normal sa koná aj v umení, konkrétne na bienále súčasného umenia v Benátkach. Medzi zúčastnenými krajinami má byť aj Ruská federácia. Veď umenie, rovnako ako šport by sa nemalo miešať s politikou, to je predsa jasné ako facka… Akurát tí, čo to tvrdia, zabúdajú na to, že šport aj umenie sú v Rusku už tradične zviazané so štátnou propagandou. A po druhé, agresor ako Rusko musí byť vylúčené z medzinárodných podujatí. Aj to je forma sankcií. Áno, nie všetci športovci a nie všetci umelci Putinov režim podporujú. Ale schizofrenické fungovanie, že na jednej strane budeme odsudzovať agresiu a na strane druhej budeme krajinu, ktorá sa jej dopúšťa, prizývať na spoločné podujatia, vypovedá akurát o našej hlúposti.
Mimochodom: spomeniete si, kedy Rusko anektovalo Krym a kedy v roku 2022 zaútočilo na Ukrajinu? Bezprostredne po olympiádach. V Soči malo plnú hubu mieru a spolupráce, hoci predstavitelia režimu práve plánovali vojnové zločiny.
A čo muži, ženy a deti, ktorým ruská vojna v Ukrajine zničila životy? Ktorých pripravila o zdravie? O budúcnosť, akú si vysnívali? V Ľvive funguje rehabilitačné centrum Unbroken pre ľudí po zraneniach a amputáciách. Bola som v sekcii pre vojakov. Hľadali motiváciu do ďalšieho života. Spôsob, ako sa uplatniť. To, čím si prešli, sa ťažko opisuje…
Mentor centra Iľja Dmitrishin cíti obrovský záväzok, lebo keď ho na fronte trafili, jeho spolubojovník a zároveň celoživotný najlepší kamarát mu bežal na pomoc – a zabil ho ruský kamikadze dron. Iľja robí všetko preto, aby jeho smrť nebola zbytočná.
Ihor, stále vychudnutý a bledý po ťažkom zranení spred dvoch mesiacov, pri ktorom prišiel o nohu a jedna ruka mu zostala nehybná, sa po chodbách preháňa na vozíku a všetko chce zvládnuť sám. Jeho manželka Marina nedokáže zadržať slzy. On rozpráva o tom, že musí rozhýbať nefunkčnú ruku, lebo nohu na fronte nepotrebuje, zato dve ruky áno. Verí, že sa vráti. Že sa tam preňho nájde vhodná pozícia, aj keď bude mať protézu.
Všetkým týmto chalanom zachránili život turnikety. Boli schopní si ich zatiahnuť alebo to urobili ich spolubojovníci a zastavili tak masívne krvácanie. Kým Parsons chce ruských agresorov začleňovať do spoločnosti prostredníctvom športu, my môžeme pomôcť zachrániť životy tých, ktorí bránia svoju krajinu pred nespravodlivou ruskou agresiou. Viem, je to trochu hlúpy oslí mostík, či ako sa to hovorí. Ale turnikety na fronte stále treba. Objednávame ich priamo v Ukrajine, kde ich aj vyrábajú. Sú za dobrú cenu a zároveň tak podporujeme ukrajinskú ekonomiku.
ĎAKUJEME
Nezlomní – Jana Čavojská a Marcel Rebro
