Kazachstan si v referende odhlasoval novú ústavu. Teda, „odhlasoval“. Prezident dostane viac moci, parlament bude slabší, vznikne nový orgán menovaný hlavou štátu, medzinárodné právo ustúpi domácemu, zahraničné financovanie politických strán sa priškrtí a štát si ešte aj poistí, čo je správne manželstvo a aký jazyk sa má používať. Skrátka ústava ako švédske stoly pre každého politika, ktorý sa necíti dosť pohodlne ani s mocou, ktorú už má.
Najkrajšie na tom všetkom je, že sa to predáva ako vôľa ľudu. V moderných autokratických režimoch už totiž netreba vo veľkom falšovať výsledky. Stačí zmanipulovať prostredie. Udusiť normálnu debatu, obmedziť kritikov, vytvoriť atmosféru, v ktorej je správna odpoveď vopred jasná, a potom sa tváriť, že národ spontánne zatúžil po ešte silnejšom prezidentovi. Nie volebný podvod starej školy, ale autoritárstvo v smart verzii.
A presne tu by mal Robert Fico zbystriť pozornosť. Nie preto, že by mu Kazachstan prekážal, ale preto, že mu musí byť podozrivo sympatický. Aj jeho politika sa totiž čoraz menej podobá na správu štátu a čoraz viac na vytrvalý boj proti všetkému, čo moc obmedzuje. Médiá sú problém, mimovládky sú problém, európske právo je problém, kontrolné inštitúcie sú problém. V zásade je problémom všetko, čo si dovolí nepritakávať. A keď problém nie nie je vyrobíme ho. V podobe Gruzínskej légie, ruskej ropy alebo Šimečkovej mamy.
Fico síce ešte neruší parlament a nezakladá vlastnú ľudovú radu, ale chuť po systéme s menším množstvom bŕzd a väčším komfortom pre moc je z jeho vládnutia cítiť až príliš dobre. Keď sa oslabujú pravidlá, keď sa útočí na verejnoprávne médiá, keď sa podozrievajú organizácie financované zo zahraničia a keď sa suverenita začína používať ako univerzálne kladivo na všetko nepohodlné, nie je to obrana demokracie. Je to obrana vládneho pohodlia.
A obaja, Tokajev aj Fico, sa napokon pozerajú tým istým smerom. K Rusku. K najdemokratickejšej demokracii, kde sa voľby konajú pravidelne, opozícia je dekorácia a výsledok je vždy taký správne štátnický. Nad tým všetkým sedí samozvaný cár Putin, patrón režimov, ktoré chcú z demokracie ponechať kulisy, ale obsah si upraviť podľa potreby.
Kazachstan je ďaleko len na mape. Medzi nami a ruskou „demokraciou“ dnes stojí Ukrajina. A medzi Ukrajinou a Rusmi často stoja už len vojaci a drony. Aj preto pomoc Ukrajine nie je charita. Je to obrana priestoru, v ktorom ešte stále môžeme slobodne povedať, že referendum nemá byť nástrojom moci proti občanom, ale občanov proti moci. A ak chceme, aby to tak zostalo, treba Ukrajine pomáhať. Aj dronmi.
Ďakujeme
NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro
