Na Slovensku sa o vojne radi vedú múdre reči z bezpečnej vzdialenosti. Jedni ju zľahčujú, druhí relativizujú, ďalší by najradšej Ukrajine odkázali, nech sa prestane brániť a pekne sa zmieri s tým, že silnejší si berie, čo chce. Lenže realita vojny nevyzerá ako lacná internetová debata. Realita vojny má tvár dvadsaťročných chalanov, ktorí dobrovoľne išli brániť svoju krajinu, aj tvár päťdesiatnikov, ktorých od rodín odtrhla mobilizácia. A obaja veľmi dobre vedia, že bez prieskumných dronov sú slepší, zraniteľnejší a bližšie k smrti.
Operátori z 12. brigády špeciálneho určenia AZOV si preberajú drony zo Slovenska
Naša aprílová cesta po Ukrajine bola v tomto smere až kruto výrečná. Začali sme u odhodlaných a motivovaných mladíkov z 12. brigády špeciálneho určenia AZOV. S dvojicou z nich sme absolvovali pochod na bojové pozície operátorov FPV dronov pri Kosťantynivke. Pochod doslova. Nie symbolicky, nie obrazne. Posledných šesť kilometrov sme museli ísť peši, pretože v zóne ohrozovanej ruskými dronmi je logistika veľmi obmedzená. Kráčali sme po ceste lemovanej obhorenými vrakmi áut a pozemných robotov. Vyzeralo to ako dystopický film. Lenže toto nebolo kino. Toto bola ich pravidelná cesta na pozície. Trasa, ktorú títo chalani absolvujú každé dva týždne.
Cestu na pozície AZOV lemujú zhorené vraky áut a pozemných robotov (zdroj: Marcel Rebro)
Potom sme sa presunuli k ostrieľaným kozákom z roty ARKAN, patriacej do 10. horskej útočnej brigády Edelweiss. Mnohí z nich bojovali pri Mariupole, bránili Bachmut. Kedysi ako pešiaci, dnes väčšinou lietajú s dronmi. Nie preto, že by to bolo modernejšie alebo atraktívnejšie. Ale preto, že vojna sa zmenila. Kto dnes nevidí zhora, ten často prehráva zdola.
Rovnaký posun sme videli aj v bývalej rote palebnej podpory 56. mechanizovanej brigády. Jednotka, ktorá kedysi stavala na veľkokalibrových guľometoch a poloautomatických kanónoch, dnes funguje inak. To, čo bolo účinné kedysi, je v podmienkach dnešného bojiska často ťažko použiteľné, ľahko odhaliteľné a rýchlo zničiteľné. Preto dnes aj oni pracujú zo vzduchu. S prieskumnými Mavicmi, bombardovacími Vampírmi, ktoré Rusi prezývajú Baba Jaga, aj s útočnými kamikadze FPV dronmi. Moderná vojna nie je súboj predstáv, ale súboj adaptácie. A Ukrajinci sa adaptovať museli, ak nechceli zomierať ešte vo väčších počtoch.
Drony pre 15. mobilný pohraničný oddiel „Oceľová hranica“
Na záver cesty sme navštívili výcvikové centrá 114. brigády teritoriálnej obrany a 15. mobilného pohraničného oddielu Oceľová hranica. Tam už nestáli chlapci, ktorí sotva prekročili dvadsiatku. Stáli tam muži v zrelom veku. Manželia, otcovia, dokonca aj dedovia. Boli mobilizovaní. Na vojnu nešli zo zápalu mladosti ani z túžby po hrdinstve. Išli preto, že ich krajina čelí agresii a niekto ju brániť musí. To z nich nerobí menších vojakov. Skôr naopak. O to silnejšie na človeka pôsobí, keď vidí, s akou vážnosťou a odhodlaním sa učia prežiť. Nie vyhrať vojnu za víkend. Prežiť. Vrátiť sa domov živí. Ešte niečo znamenať pre svoje ženy, deti a vnúčatá.
Odvedenci zo 114. brigády pri nácviku boja v budovách (zdroj: Marcel Rebro)
A presne tu sa láme všetko podstatné. Dron nie je hračka pre vojenských nadšencov. Nie je to technologická frajerina do reportáže. Je to nástroj, ktorý dáva vojakom oči. Oči, ktoré vidia nepriateľa skôr, než on uvidí ich. Oči, ktoré odhalia pohyb, pascu, zoskupenie techniky, nástup útoku. Oči, ktoré môžu rozhodnúť, či sa hliadka stihne stiahnuť, či sa jednotka vyhne presnej paľbe, či sa zranení dostanú z miesta zásahu. V prostredí, kde protivník vo veľkom používa delostrelectvo, FPV drony aj navádzané bomby, je schopnosť vidieť skôr jednou zo základných podmienok prežitia.
Dobrovoľný dvadsaťročný bojovník z elitnej brigády aj mobilizovaný päťdesiatnik z výcvikového centra to chápu rovnako presne. Jeden aj druhý vedia, čo znamená mať nad sebou vlastné oči na oblohe. A jeden aj druhý vedia, čo znamená nemať ich. Na fronte sa totiž ideologické múdrosti z facebookových komentárov menia na bezcenný šum. Tam zostáva len to, čo funguje. A drony fungujú.
AZOVák Warp chystá kamikadze dron s kumulatívnou protitankovou strelou z pancierovky RPG-7 (zdroj: Marcel Rebro)
Počas tejto aprílovej cesty sme odovzdali spolu 31 dronov s termokamerami. Ďalšiu zásielku pripravujeme na koniec mája. Nie je to charita pre dobrý pocit. Nie je to gesto do vitríny. Je to konkrétna pomoc konkrétnym ľuďom, ktorí bránia svoju krajinu a snažia sa prežiť ďalší deň. Ľuďom, ktorí sa na slovenskú pomoc nespoliehajú preto, že by boli slabí. Ale preto, že vedia, akú hodnotu má technika, ktorá môže rozhodnúť medzi životom a smrťou.
Kto dnes hovorí, že pomoc Ukrajine nemá zmysel, mal by sa ísť prejsť tých posledných šesť kilometrov pri Kosťantynivke. Peši. Popri zhorených vrakoch. V priestore, kde o tebe môže rozhodnúť nepriateľský dron, ktorý si si nestihol všimnúť. Potom možno pochopí, prečo sú oči na oblohe dôležitejšie než všetky sprosté reči z tepla obývačky.
Ak chcete pomôcť poslať ďalšie drony tam, kde na nich čakajú, môžete tak urobiť tu:
Ďakujeme, že nám pomáhate pomáhať!
Nezlomní – Jana a Marcel
