Fúkam lopty, ktoré nám pre deti z Ukrajiny darovala kamarátka Majka. Sme v dedine Schidne v Chersonskej oblasti. S dvoma dobrovoľníkmi z Anglicka sme sem priviezli humanitárnu pomoc. Dospelí, väčšinou babušky, stoja v rade na potraviny. Deti stoja v rade na lopty. Ich rad sa zdá nekonečný. Naša zásoba nie.

Odovzdám poslednú loptu. Predo mnou stojí dievčatko. Blonďavý anjelik s modrými očami. Môže mať desať, možno dvanásť rokov. Smutne pozerá do prázdneho kufra auta.

„Lopty sa minuli, ale mám tu pre teba pastelky,“ snažím sa zachrániť situáciu.

„Ďakujem, ujo, ja už jedny pastelky mám,“ odpovie.

„Nevadí. Tu máš ešte jedny. Zober ich bračekovi alebo sestričke,“ poviem.

Dievčatko stíchne. A s ním stíchne všetko. Zostaneme len my dvaja a to ticho, z ktorého mrazí.

Potom sa na mňa pozrie svojimi modrými očami a povie:

„Nemám bračeka ani sestričku. Zabila ich ruská bomba. Aj maminu a ocka. Teraz bývam u babky. Ale to nie je moja ozajstná babka. Zobrala si ma. Stará sa o mňa ako o vlastnú.“

Teraz mlčím ja. V hrdle mám hrču veľkú ako kameň. Oči si pretieram len preto, aby som skryl slzy. Lebo chlapi predsa neplačú.

Toto sa stalo v marci 2023. Odvtedy som plakal ešte veľakrát. Lebo aj chlapi plačú. Najmä keď sa pozerajú do očí dieťaťu, ktorému ruská bomba v jednej sekunde vymazala celý svet.

Práve tam som si uvedomil jednu z najdôležitejších vecí vo svojom živote. Fotiť vojnu, písať o nej, rozprávať o krivdách tohto sveta nestačí. Je to málo. Niekedy je to zúfalo málo.

O tri mesiace som sa do Ukrajiny chystal znovu. Mal som pripravené auto pre vojakov. Kamarátovi Garikovi, ktorý mal ísť so mnou, do toho niečo prišlo, a tak som zháňal druhého vodiča. Vtedy mi zavolala Janka, či jej nepožičiam balistickú ochranu. Spýtal som sa jej, kam sa chystá. Keď povedala, že do Ukrajiny, navrhol som jej „biznis“: požičiam jej, čo potrebuje, a ona mi na oplátku pomôže s autom. Dohodli sme sa.

Odvtedy chodíme, nielen do Ukrajiny, spolu.

Presný počet našich ciest nie je dôležitý. Dôležité je, čo po nich zostáva. Minulý týždeň sa skončil už 25. tábor, ktorý sme financovali. Tábor pre deti, ktorých otcovia zahynuli v boji s ruskými agresormi. Teraz vezieme obrancom Ukrajiny 31 prieskumných dronov s termokamerami. Dokopy ich je už viac ako 200. A suma pomoci, ktorú sme pre Ukrajinu vyzbierali, nedávno prekročila jeden milión eur.

Milión eur je pri vojne stále len kvapka v mori. Lenže aj more sa skladá z kvapiek. Robíme to, čo vieme a to, čo dokážeme. To, čo považujeme za správne a potrebné. Sme NEZLOMNÍ. Rovnako ako ľudia, ktorých na našich cestách stretávame.

Bez dobrých ľudí zo Slovenska by nič z toho nebolo možné. Mne zmenilo život neznáme dievčatko, ktorému ruská bomba zabila rodinu. Ty môžeš pomôcť zmeniť a zachrániť život ďalším deťom.

Aj prostredníctvom našich zbierok:
https://donio.sk/nezlomni

Ďakujeme!

Nezlomní – Jana Čavojská a Marcel Rebro

Nezlomní (zdroj: Valentin Kalashnik)