V provizórnych ubytovniach, ktoré len ťažko nahradia domov, myslia vysídlení Ukrajinci na svoje zničené, spálené domy, na hroby svojich blízkych, ktoré museli opustiť, na vnukov a pravnukov, roztrúsených po svete. A na mŕtvych. Dúfajú, že sa s nimi čoskoro stretnú.

Vrátiť sa tak domov… Prečo? Lebo sú tam hroby. Navštíviť hroby blízkych. Mamin, otcov, synov. „Poprosiť otca o odpustenie, že som mu neprišla na pohreb, že som ho ako dcéra poriadne nepochovala, nemohla som, lebo náš Lisyčansk bol už v okupácii a ja som bola tu.“ Tatyana pri týchto slovách ledva potláča slzy. Odkedy Rusi napadli jej (U)krajinu, rozstrieľali jej mesto a začali vraždiť jej spoluobčanov, skončil sa pre ňu normálny život. Bolo to ešte v roku 2014. Lisyčansk bol vtedy niekoľko mesiacov v okupácii. Nočná mora však neskončila jeho oslobodením. „Z Donecka sme ušli v roku 2014. Stále sme však dúfali, že raz sa domov vrátime. No v roku 2022 sme tú nádej stratili,“ hovorí Svetlana Shukh, ktorá pracuje pre Caritas Donetsk. Od roku 2014 si charitatívna organizácia k svojmu názvu dodáva slová: mesto Dnipro. Po odchode z Donecka pokračoval tím zamestnancov v práci v Dnipre. „Doneck je však stále naše mesto. Doneck je Ukrajina. Názov našej charity nikdy nezmeníme,“ pokračuje Svetlana.

Ako listy vo vetre

Medzitým začala plnoformátová ruská vojna a mesto Dnipro sa stalo novým domovom pre viac ako pol milióna vnútorných vysídlencov. 64-ročná Tatyana je jedna z nich. „V Lisyčansku som mala trojizbový byt. Teraz je mojím priestorom táto posteľ.“ Pri rukách má francúzske barle, musí si nimi pomáhať pri chôdzi, má koxartrózu tretieho stupňa, takmer celý dôchodok dá na lieky. „Ale ďakujem, že máme kde bývať, že je tu elektrina, voda, teplo, môžeme si oprať aj navariť,“ dodá vzápätí.

Tatyana teraz žije na ubytovni pre vysídlencov, jednej zo stoviek takýchto viac či menej provizórnych zariadení, ktoré rôzne organizácie otvorili v Dnipre a okolí. Túto podporuje práve Caritas Donetsk. Tatyana tu má pre seba posteľ, oddelenú plachtou od susedov. A krabicu plnú liekov. Jej deti a vnúčatá ušli z Lisyčansku, keď sa situácia stávala neúnosnou. „Keď Rusi stále ostreľovali a lietali drony a deti kvôli tomu celé noci plakali a triasli sa od strachu,“ spresňuje Tatyana. „Deti nesmú zostávať v takých podmienkach.“ Ona neodišla. Organizovala rozdeľovanie humanitárnej pomoci. No potom na budovu centra dopadla ruská bomba. Tatyana zostala pod troskami. Prišli vojaci a záchranári Červeného kríža. Vytiahli ju a odviezli z Lisyčanska.

A tak tu teraz sedí a dúfa v zázrak. „Že vojna skončí a deti sa nebudú musieť báť.“ Hovorí, že jej priatelia a známi sa rozpŕchli po svete. Sme ako listy zo stromu, ktoré uchytil vietor a rozfúkal ich kade – tade. Ja som tu. Moji kamaráti v Nórsku, Nemecku, Poľsku, Austrálii… A nikto nás nepotrebuje ani v Lisyčansku, ani tu.“

Okrem nedôstojného pohrebu otca, ktorého v kritických podmienkach, počas prestávky v ostreľovaní, len hodili do jamy a zahrabali, lebo nikto z rodiny už v meste nebol, Tatyanu nekonečne trápi ešte niečo. „Môj otec bol Rus. Narodil sa v Rusku. Mama Ukrajinka. Časť mojej rodiny žije v Rusku. Brat, bratranci, sesternice. Nikdy sa ich nezrieknem. A čo mám teraz urobiť? Mám si srdce roztrhnúť na polovicu? Rozorvať dušu?“

Za okamih

Tatyane okrem potravín od Caritasu Donetsk veľmi pomáhajú aj poukážky na lieky. Caritas Donetsk má aj projekt psychologickej podpory pre vysídlencov, ktorí stratili nielen strechu nad hlavou, ale celý svoj život a mnohí aj svojich blízkych.

51-ročný Ihor z Krasnohorivky prišiel o ruku a o oko. Žije v inej ubytovni, ktorú podporuje Caritas Donetsk. Dom, v ňom miestnosti, v nich natlačené poschodové postele. Na nich ľudia. Mnohí starí, nevládni. Priviezli ich sem dobrovoľníci, ktorí ich evakuovali z ostreľovaných miest.

Ihor pricestoval sám. Je rád, že našiel strechu nad hlavou. Rozpráva, čo sa mu stalo doma. „Nasnežilo, vyšiel som pred dom, že sneh pozametám. Ležala tam nevybuchnutá ruská bomba. V takých prípadoch treba s muníciou manipulovať, samozrejme, veľmi opatrne.“ Ale že by mal niekoho zavolať, vojakov a tak? To si človek z ostreľovaného mestečka nedokázal ani len predstaviť. Tí majú iné starosti a on je predsa chlap, aj vojenskú službu má za sebou.

Lenže nevedel, že je to typ bomby, ktorá nevybuchne po náraze na zem alebo do objektu, ale pri následnej manipulácii. Opatrne ju chcel odsunúť nabok. Vybuchla a odtrhla mu ruku.

Ďalšiu poschodovú posteľ obývajú Ľuda a Viktor, mama so synom z Kurachova. Ľuda má 85 rokov a priamy, jasný pohľad. „Za jediný okamih urobil zo mňa Putin invalida a bezdomovca,“ povie pevným hlasom. Sedí na vozíku, nemá nohu. V ten deň, keď sa to stalo. Rusi dedinu intenzívne ostreľovali. Bolo veľa mŕtvych a ranených. Strela dopadla aj na Ľudin dom. Evaukovali ju do Myrnohradu. „Operácia. Odrezali nohu. A bolo,“ pokračuje žena. „Už som si zvykla. Noha nenarastie,“ konštatuje jednoducho a dodáva, že vrátiť sa nemala kam. Dobrovoľníci ju odviezli sem, aj s vozíkom a pár igelitkami osobných vecí. Rozplače sa až na záver. Vzápätí dodá, že keď dostane protézu, bude všetko lepšie. „A keby skončila vojna. Aby som mohla ísť dcére na hrob do Kurachova.“

Zostali bez ničoho

Z Krasnohorivky ušla Valentina s 86-ročnou mamou a synom. Jej muž bol už v Dnipre v nemocnici. Bol práve v kuchyni, keď ich bytovku zasiahla ruská strela. Zranila ho, evakuovali ho do nemocnice.

O mesiac neskôr utekal zvyšok rodiny. Ďalšia strela si vybrala za cieľ ich doráňanú bytovku. Utekali len v tom, čo mali práve na sebe. „Sedem kilometrov sme museli prejsť pešo. Aj mama. Strieľali po nás. Ale prišli sme,“ rozpráva Valentina v ubytovni, kde som stretla aj Ihora bez ruky a Ľudu bez nohy. Valentina opisuje život v Krasnohorivke týždne pred útekom: „Nebola elektrina ani voda, nefungoval už žiadny obchod. V meste zostávalo asi päťdesiat ľudí. Potraviny nám vozili dobrovoľníci.“ Prečo zostávala za tých okolností v aktívnej bojovej zóne? „Kým bolo kde bývať, nechcela som opustiť svoj domov,“ vysvetľuje. „Mali sme s mužom taxislužbu. Mali sme tri byty. A zostali sme bez ničoho.“

Valentina si na novom mieste už našla prácu. Robí v závode na cukrovinky, v Ukrajine ich volajú konfety. „Túto ubytovňu už považujeme za svoj domov. Nemáme sa už kam vrátiť.“

Väčšina obyvateľov útulku má v tvári smútok. Netreba zakrývať, že ubytovanie s toľkými cudzími na izbe, kde jediné súkromie tvorí vaša posteľ, je len provizóriom. Hoci ľudia, ktorým nič nezostalo, chápu, že pre nich je to budúcnosť. Sú vďační prevádzkovateľom centra. Caritas Donetsk sa im snaží uľahčiť situáciu napríklad aj pomocou arteterapií. Dnes vyrábajú sviečky. Aspoň pri tejto aktivite sa niektorým na tvári mihne úsmev. No mnohí obyvatelia ani nezišli do maličkej kuchynky. Je tu niekoľko starých, úplne nevládnych ľudí. Ležia vo svojich posteliach a ich blízki netušia, ako im uľahčiť to trápenie… ak tu nejakých blízkych majú.

V provizórnej ubytovni, ktorá len ťažko nahradí domov, myslia na svoje zničené, spálené domy, na hroby svojich blízkych, ktoré museli opustiť, na vnukov a pravnukov, roztrúsených po svete. A na mŕtvych. Dúfajú, že sa s nimi čoskoro stretnú. Ako 86-ročná Lýdia. Smutne sedí na svojej posteli. „Veď som zostala sama a bez ničoho. Načo žiť?“ zamýšľa sa. Jej a ďalším, ktorým Putin zničili životy, domovy, zavraždil blízkych, odťal končatiny, zostal iba jeden sen: nech sa to už všetko skončí. „Nikto ma nepotrebuje. Nikoho nemám,“ pokračuje Lýdia. Dcéra jej zomrela. Pýtam sa na vnukov. Odišli z Ukrajiny do krajín a miest, názvy ktorých si stará pani už nepamätá. Ktovie, či oni niekedy myslia na babičku, ktorá zostala opustená v provizórnom ubytovaní niekde na východe Ukrajiny.

Posledný vlak

Z centrály Caritasu Doneck priviezla Svetlana s kolegami obyvateľom ubytovní obedy. Varia ich dobrovoľníčky každý pracovný deň, začínajú o pol siedmej ráno. Porcie sú štedré, polievka, druhé jedlo a každý deň aj blinčiky, palacinky. Dobrovoľníčky sa smejú. No keď sa viac pýtam na ich život, jednej z nich, Irine, ktorá tiež ušla z východnej Ukrajiny, vyhŕknu slzy. „Syna mi zabili… A už viac nepoviem nič, lebo by som plakala.“

V centrále, kde sa varí, ľudia si prichádzajú po obedy, ale funguje tu aj sociálny šatník a psychológovia poskytujú vysídleným podporu a poradenstvo, sa práve päťročná Uljana hrá s farebnými kockami. Je ako živé striebro. Kým nemusí sedieť a plniť úlohy, ktoré jej zadá psychológ Andrej, behá okolo nás, berie do rúk hračky a nákazlivo sa smeje. Nevšíma si ustarostenú mamu Nataliu. Ani svoju chorobu. Dievčatko má totiž rakovinu, nefroblastóm pravej obličky.

Natalia z Kostyantinivky rozpráva, že jej neposedná dcérka bola energická už v brušku. Keď bola ešte úplne maličká, začal jej rásť nejaký opuch na pravom boku. Ultrazvuk ukázal nádor a Nataliu s Uljanou poslali do nemocnice do Kyjeva. Dievčatko operovali a dostávalo chemoterapiu. 24. februára 2022 ráno jej práve podávali dávku do žíl, keď sa ozval v blízkosti nemocnice silný výbuch. Natalia vedela, že nechce zostať bez svojej mamy, že sa chce vrátiť domov. „Kúpila som posledné lístky na posledný vlak na východ, hovorili, že žiadny ďalší už nepôjde,“ rozpráva s tým, že sa vracala do regiónu, odkiaľ sa všetci pokúšali čo najrýchlejšie uniknúť.

Vojna všetko zmenila

Takmer rok bola Uljana bez liečby. V máji 2023 sa dostala k onkologičke v Dnipre. Nádor tam bol, ale bol zapuzdrený a nemetastázoval. Lekári Uljane podali aj chemoterapeutickú liečbu. „Potom v septembri ochorela, dostala nejaký vírus, bola na pokraji smrti. Vtedy som podpísala reverz. S agresívnou liečbou sme skončili. Chodíme každé tri mesiace na kontrolu,“ opisuje Natalia.

Medzitým prišla do Dnipra jej mama. Malá Uljana vyrastá bez otca. Takže tri ženy sa boria so svojou situáciou samy. Prvý rok bývali v materskej škole. Hoci Uljana nesmela byť podľa lekárov v kolektíve, lebo jej imunita bola kvôli onkologickej liečbe veľmi slabá, prežili v triede materskej školy bez kúrenia, teplej vody a možnosťou variť s ďalšou cudzou rodinou bez zdravotných komplikácií. Teraz sú na ubytovni pre vysídlencov. Nataliina mama si našla prácu v kaviarni. Je to nevyhnutné. Inak by z maličkej sociálne dávky nedokázali za ubytovňu zaplatiť. Mesačne musia dať dokopy 11 000 hrivien, v prepočte 235 eur. Ako vysídlenkyňa dostáva od štátu 2000 hrivien na seba, 3000 na Uljanu a k tomu 2900 hrivien detských prídavkov. Mama zarobí v kaviarni necelých 7000. Tak žijú.

„Veľmi by som chcela ísť domov. Náš dom ešte nerozbili. Moja teta žije v Rusku. Keď spolu voláme, kričí, že oni nič nerobia. Ale kto iný nás ostreľuje, ak nie vy? – pýtam sa jej naspäť. Nechcem, aby Rusi okupovali moje mesto. To je nespravodlivé,“ rozpráva Natalia. Ešte o niečom sníva? „O tom, aby bola dcérka zdravá.“ O niečom pre seba? „Neviem. Vojna všetko zmenila. Nádeje niet. Možno aby nám nerozbili dom. Ak nám ho rozbijú, nebudeme mať kam ísť. O snoch som ešte nerozmýšľala. Jednoducho som žila, chodila do školy, potom pracovala v závode na cukrovinky. A potom prišla Uljana. Možno keď vojna skončí, budem rozmýšľať o snoch. Lenže prestávam veriť v dobrý koniec.“