„Môj ocko je dronista. Takisto ako ty. Aj bradu má takú ako ty. Teraz má ocko veľa práce, preto nezdvíha telefón a nemôže sa nám ozvať. Ale keď bude mať zase čas, ozve sa. Potom prídeš k nám domov, ja vás zoznámim a budete spolu lietať s dronmi.“

Päťročný Nikita Romanovič ma počas celého rozhovoru ťahal za bradu. Hovoril to s detskou vážnosťou. Kúsok od nás sedela jeho mama. Po tvári jej ticho stekali slzy. Vedela to, čo jej syn ešte vedieť nemohol.

Jej manžel Roman bol na pozícii spolu s ďalšími dvoma vojakmi. Dostali sa pod silnú nepriateľskú paľbu. Jeho dvom spolubojovníkom sa podarilo uniknúť. Romana už so sebou dostať nedokázali. Nevideli priamo, čo sa s ním stalo. Videli však, že pozícia, na ktorej zostal, bola po ostreľovaní úplne zničená. Nikita o tom ešte netušil. V jeho svete mal ocko jednoducho veľa práce. Preto nezdvíhal telefón. Preto sa neozýval. A jedného dňa sa určite vráti domov.

Tento rozhovor sa odohral na Slovensku počas rehabilitačného tábora pre ženy a deti nezvestných ukrajinských vojakov, ktorý sme organizovali my, Nezlomní. Na takýchto táboroch človek veľmi rýchlo pochopí, že rodiny nezvestných vojakov často prežívajú inú bolesť ako rodiny padlých. Smrť prináša bolesť. Neistota ju nedovolí prežiť. Môže trvať mesiace, niekedy aj roky. A dovtedy sa človek chytá každej, aj tej najmenšej nádeje.

Deti nezvestných a padlých vojakov zo 114. brigády počas rehabilitačného tábora na Slovensku (zdroj: Marcel Rebro)

Naša kamarátka Vera nám rozprávala príbeh vojaka, ktorého po bojoch vyhlásili za mŕtveho. Na zničenej pozícii našli jeho odtrhnutú ruku. Test DNA potvrdil jeho totožnosť a rodina dostala správu, že zahynul. O niekoľko mesiacov sa však pri výmene zajatcov vrátil z ruského zajatia. Živý. Bez ruky.

Pre väčšinu z nás neuveriteľný príbeh. Pre manželky a deti nezvestných vojakov je to dôvod veriť, že aj ich muž alebo otec môže byť stále nažive. Že je možno v zajatí. Že sa raz vráti. Pokiaľ nevidia jeho telo, nádej neumiera. Práve tejto nádeje sa držia každý deň.

Podobný príbeh sme počuli aj od rodičov mladého vojaka, ktorý zahynul. Rozum im hovorí jedno, srdce druhé. Jeho mama stále verí, že pokiaľ vojna neskončila a prebiehajú výmeny zajatcov, stále existuje šanca, že sa raz objaví. Dokonca to ešte nepovedali ani jeho mladšiemu bratovi. Stále dúfajú, že to možno raz nebude potrebné. Žijú medzi pravdou a nádejou. A práve priestor medzi nimi býva často najbolestivejší.

Popri obrovskej psychickej záťaži prichádzajú aj úplne obyčajné existenčné problémy. Nezvestný vojak už nepoberá plat. Zároveň však nie je oficiálne vyhlásený za mŕtveho. Rodina sa tak často ocitne v situácii, keď nemá ani príjem vojaka, ani podporu, ktorá patrí pozostalým po padlých. A keď riešite, z čoho zaplatíte nájom, jedlo alebo školské potreby pre deti, psychologická pomoc sa stáva luxusom. Hoci práve vtedy ju potrebujete najviac.

Aj preto organizujeme rehabilitačné tábory. Nie ako dovolenku, ale ako miesto, kde môžu ženy a deti na pár dní prestať niesť všetko samy.

Na jednom z predchádzajúcich táborov ženy dopredu nevedeli, že budú bývať na izbách po dve rodiny. Mali z toho veľké obavy. Báli sa bývať s niekým cudzím. Keď sme sa však na konci lúčili, práve toto označili za jednu z najväčších pomocí. Večer na izbe sedeli s človekom, ktorý prežíval to isté. Nemuseli nič vysvetľovať. Nemuseli predstierať silu. Mohli hovoriť o svojom strachu, o nádeji aj o bezmocnosti. Komunita lieči. A práve medzi ľuďmi s rovnakým osudom často nachádzajú silu ísť ďalej.

Arteterapia pre ženy nezvestných a padlých vojakov (zdroj: Marcel Rebro)

V auguste chceme zorganizovať ďalší rehabilitačný tábor na ukrajinskom Drahobrate pre ženy a deti nezvestných vojakov zo 114. brigády teritoriálnej obrany. Na jeho realizáciu potrebujeme približne 5 500 eur. Nie sú to peniaze na dovolenku. Sú to peniaze na niekoľko dní bezpečia, psychologickej pomoci a komunity ľudí, ktorí si navzájom rozumejú aj bez slov.

Ak môžete, pomôžte nám tento tábor zorganizovať.

Nikita stále verí, že ocko raz zdvihne telefón. Dovtedy nech nezostane jeho mama na svoje čakanie sama.

https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

Ďakujeme.

Nezlomní – Jana a Marcel