Volali ho Maloj – „Malý“. Anatolij Gorbačov z Riazane oslávil 21. augusta 2024 osemnáste narodeniny a hneď na druhý deň podpísal kontrakt s ruskou armádou. Svoj nový život si začal dokumentovať na Telegrame. A keď si tie videá pozriete, veľmi ťažko v nich nájdete presvedčeného vlastenca, ktorý ide položiť život za matičku rus. Nehovorí o ohrozenej vlasti, o obrane ruska ani o utrpení ruskojazyčných obyvateľov Donbasu. Nevyzerá ani ako človek, ktorého by príliš trápila údajná „denacifikácia“ Ukrajiny.
Vyzerá skôr ako osemnásťročný chalan, ktorému sa zrazu otvorila možnosť uniknúť zo všedného, sivého života v ruskom meste a zažiť niečo, čo dovtedy poznal z internetu, hier a vojnových videí. Uniforma, zbraň, kamaráti, adrenalín, peniaze a konečne si môže aj zastrieľať. Vojna ako výlet pre veľkých chlapcov.
O pár dní už v uniforme odkazoval Ukrajincom: „Chocholi, čakajte ma. Každému budem rezať hrdlo.“ Rozprával aj o pláne odrezať piatim Ukrajincom hlavy a celé to natočiť na video. Hovoril o tom ľahko, takmer pobavene. Ako keby nešlo o zabíjanie ľudí, ale o ďalšiu atrakciu, ktorú si chce na fronte odškrtnúť.
Práve to je na jeho videách možno najdesivejšie. Nie fanatický prejav ideológa, ktorý ide zomrieť za veľké rusko. Skôr obyčajná pubertálna radosť z toho, že sa konečne niečo deje. Žiadne veľké vlastenectvo, žiadna vznešená misia. Dobrodružstvo. Zbraň. Zážitok. Možnosť ukázať kamarátom, že je niekto.
Keď sa zábava skončila
Ruská propaganda mu pripravila kulisy, v ktorých Ukrajinec nebol človek, sused alebo otec rodiny, ale „Chochol“, „nacista“ a legitímny terč. To stačilo na to, aby o rezaní hrdiel rozprával s úsmevom a bez najmenšieho náznaku pochybnosti. Lenže 29. augusta oznámil, že ich posielajú do Kurskej oblasti, a tam sa dobrodružstvo začalo meniť na skutočnú vojnu.
Tón jeho videí sa zmenil veľmi rýchlo. Z mladíka, ktorý ešte pred pár dňami s úsmevom rozprával o podrezávaní ukrajinských hrdiel, bol zrazu človek, ktorému sa do boja veľmi nechcelo. Nadával na veliteľa, hovoril, že má zlý pocit, a pripúšťal, že možno prežíva posledný deň svojho života. Ukázalo sa, že vojna je podstatne menej zábavná, keď na druhej strane tiež strieľajú. Kým sa zabíjalo iba v jeho predstavách, bola to zábava. Keď sa mohol stať tým zabitým on, dobrodružstvo sa skončilo.
Dvadsaťštyri dní kariéry
Dňa 14. septembra 2024 sa jeho šesťčlenná skupina dostala do zamínovaného priestoru. Anatolij Gorbačov utrpel ťažké zranenia a vykrvácal. Od podpisu kontraktu prešlo dvadsaťštyri dní. Necelý mesiac od „Chocholi, čakajte ma“ po koniec vojenskej kariéry. Piatich Ukrajincov s odrezanými hlavami na videu nenatočil. Namiesto vojnového dobrodružstva dostal presne to, čo vojna rozdáva bez ohľadu na to, ako zábavne vyzerala pred odchodom z domu.
Ukrajinci nemajú luxus riešiť, čo presne priviedlo ruského vojaka na front. Či peniaze, nuda, propaganda, túžba po dobrodružstve alebo chuť zabíjať. Keď prekročí hranicu so zbraňou v ruke, je z neho agresor a okupant, ktorého treba zneškodniť skôr, než začne vraždiť. Je jedno, či z presvedčenia, za peniaze alebo pre zábavu.
Anatolijova vojna trvala dvadsaťštyri dní. Ďalší prídu po ňom. A kým ich bude rusko posielať, Ukrajina bude potrebovať oči na oblohe, ktoré ďalších jemu podobných „hrdinov“ zastavia skôr, než sa ich vojnové dobrodružstvo zmení na smrť ukrajinských obrancov a nevinných civilistov – žien, detí a starcov.
