Po ruskej invázii sa z každého ukrajinského novinára stal vojnový reportér. Dôležitú prácu robia tí, ktorí rozvážajú tlačené noviny do oblastí pri fronte, do dedín bez signálu, kde poslední obyvatelia nemajú ako získať pravdivé informácie, hovorí predseda ukrajinskej Národnej únie novinárov Serhij Tomilenko.
Stretli sme sa v Prahe, kam prišiel na pozvanie českého Syndikátu novinárov. Rozprávali sme sa aj o tom, koľko ukrajinských novinárov je v ruských väzeniach, prečo si veľa frontových reportérov robí zbrojné preukazy a či je pre novinárov v zóne smrti legitímne nosiť zbraň na obranu pred ruskými dronmi.
Ako sa v Ukrajine zmenila práca novinárov po ruskej invázii v roku 2022?
Zmenilo sa všetko. Predtým sme mali len pár skúsených vojnových reportérov, ktorí pokrývali vojnu na východe krajiny. Po invázii sa z každého novinára stal vojnový reportér. Všetky médiá informujú o vojne, lebo to je teraz naša realita. Nanešťastie, médiá prechádzajú veľkou ekonomickou krízou. Strácajú príjmy z inzercie. Hlavne médiá na frontovej línii. Vydavateľ z Chersonu mi nedávno hovoril, že podnikatelia a prevádzky nielenže nechcú mať inzerciu, ale nechcú ani aby ich spomínali v spravodajstve. Boja sa, že by sa stali cieľom ruských dronov.
Aktuálne a objektívne informácie sú však vo vojnovej realite dôležitejšie než kdekoľvek inde.
Každý chce prežiť. Ľudia chcú byť v bezpečí. Objektívne informácie, na ktoré sa môžu spoľahnúť, im môžu zachrániť život. Napríklad sa dozvedia o možnosti evakuácie. Dnes je pre kohokoľvek jednoduché produkovať nejaký obsah a dávať ho na sociálne siete. Takíto takzvaní občianski žurnalisti však nemajú povinnosť overovať si informácie, môžu prezentovať názory, nie fakty, či dokonca fake news. Takže nie sú dôveryhodným zdrojom. Medzi naše hlavné priority momentálne patrí podpora nezávislých regionálnych frontových médií, hlavne tlačených novín.
Tlačených novín v dnešnom svete digitálnej techniky?
V obciach, kde nie je elektrina a internet, napríklad v Chersonskej oblasti, v Sumskej a Charkivskej oblasti pozdĺž hranice s Ruskom alebo v okolí Iziumu, sú tlačené noviny jediným spoľahlivým zdrojom informácií. Sme v kontakte s viac ako tridsiatimi vydavateľmi takýchto regionálnych novín. Malé redakcie často zabezpečujú nielen tvorbu obsahu, ale aj distribúciu, pretože pošta odmieta doručovať zásielky do oblastí, kde prebiehajú boje.
Ako ich vydavatelia dostávajú k čitateľom?
Mnohí ich rozvážajú osobne. Napríklad Vasil Milošnik zo Zoločiva v Charkivskej oblasti každý týždeň autom doručuje noviny do dedín pri ruskej hranici. Pre miestnych ľudí sú nielen zdrojom informácií, ale aj nádeje. Dôkazom, že na nich niekto myslí a že nezostali sami. Nie je to výnosný biznis. Je to skôr poslanie. Vasil je veľký chlap, ktorý rád vtipkuje a má obrovskú odvahu. Napriek rizikám a ťažkostiam sa snaží noviny udržať. Naši kolegovia zo Spojeného kráľovstva ho prezývajú Indiana Jones. Prednedávnom som v Sumskom regióne robil video o odvážnych manželoch Pasiuhovcoch z Velykej Pysarivky, ktorí vydávajú miestne noviny Vorskla. Sami ich doručujú do dedín pri ruskej hranici. Oleksij hovorí, že jeho žena je odvážnejšia ako on. Ona ich najčastejšie vozí autom do malých obchodíkov, ktoré v dedinách ešte zostali.
Čo je obsahom takých novín?
Regionálne správy. Informácie o tom, čo sa deje, správy o ruských útokoch, o bezpečnostnej situácii, príspevok o odovzdávaní vyznamenaní hrdinom z regiónu, reportáž z dedín pri fronte, informácie o otvorených ordináciách lekárov, recept na koláč… A príbehy ľudí z regiónu. Napríklad tento o družstve roztlieskavačiek alebo o učiteľke zo základnej školy. Počas bojov o Bachmut šírili Rusi v meste nepravdivé správy, aby sa obyvatelia neevakuovali, lebo Ukrajina pre nich zriadila pracovné tábory. Miestne tlačené noviny Vpered uverejňovali pravdivé informácie. Možno práve vďaka tomu prežili tisícky ľudí, ktorí sa rozhodli pre evakuáciu.
Viem si predstaviť, že zo samotnej predajnej ceny nemôžu také noviny prežiť. Majú vydavatelia možnosť získať nejakú podporu?
Predajú týždenne možno tisíc kusov. Noviny musia byť lacné, lebo ľudia v tých regiónoch nemajú peniaze. Naši kolegovia sa však snažia pokračovať v práci. Je to pre nich poslanie. Nemôžu ho robiť len vtedy, keď dostanú grant. Cítia zodpovednosť voči čitateľom. Napríklad jedna z editoriek, Svetlana z Orichiva, získala od nás ocenenie vo výške približne 600 eur za svoje reportáže z frontu. Odpovedala nám, že vďaka tým peniazom bude môcť pokračovať vo vydávaní regionálnych novín. Mohla si niečo kúpiť alebo ich použiť pre svoju rodinu. Ale ona chce radšej robiť noviny.
Vaša organizácia sa stala hlasom ukrajinských novinárov, väznených na území Ruskej federácie a na okupovaných územiach. Ako o nich získavate informácie?
Je to veľmi komplikované. Momentálne vieme o 28 novinároch väznených Ruskom. Reálne číslo je však určite vyššie. Väčšinu z nich uväznili po tom, ako Rusko anektovalo Krym a ďalšie teritóriá. Rodiny tých, ktorých zadržali na Kryme, majú aspoň nejaký prístup k informáciám, lebo Krym bol zahrnutý do ruského správneho systému a základné procesy tam fungujú. Súdy a rozsudky sú nespravodlivé, no aspoň existujú pravidlá informovania príbuzných. Tí, ktorých zadržali na novookupovaných územiach, sú úplne izolovaní. Rodiny nedostávajú informácie, nemôžu doručiť lieky ani zariadiť právnu pomoc. Napríklad Irina Levčenko zmizla v Melitopole ešte v máji 2023. Báli sme sa, či vôbec žije. Prvý oficiálny list z väzenia mohla poslať svojmu právnikovi až po 25 mesiacoch. Žiadala ho v ňom, aby vyhľadal jej sestru a syna a dal im vedieť, že je nažive.
Získať informácie o zadržiavaných civilistoch je zložitejšie než získať informácie o vojnových zajatcoch?
Zadržiavať civilistov je vojnový zločin, preto sa Rusko pokúša tajiť informácie o nich. Drží ich v izolácii a vyrába proti nim falošné obvinenia z terorizmu a extrémizmu.
Za čo boli odsúdení novinári?
Žiadny z nich nebol obvinený z ničoho, čo by súviselo s výkonom ich povolania. Všetky obvinenia boli falošné. Ide o terorizmus, extrémizmus, špionáž, ohrozenie národnej bezpečnosti Ruskej federácie.
Aké dlhé tresty dostali?
Väčšinou 15 až 18 rokov odňatia slobody.
Majú šancu na výmenu pri výmenách zajatcov?
Náš prezident Zelenskyj aj vlády niektorých západných krajín žiadajú Putina, aby do zoznamov výmen zaradil aj novinárov. Ale pre civilov pravidlá neexistujú. Oficiálne výmeny sú len pre vojakov. Väzneným pomôže každý akt solidarity. List, reportáž, článok. Informácie o nich sa môžu dostať do väzenia a dodať im silu. Lebo Rusko tlačí na uväznených novinárov, aby sa vzdali ukrajinského občianstva. Ako ukrajinskí občania dostanú trest na 15 – 18 rokov. Ak prijmú ruské občianstvo, bude to možno tretina.
Sú s uväznenými v kontakte ich rodiny?
Niektoré áno. Ak niekto z rodiny žije na Kryme, môže odsúdeného navštíviť vo väznici na území Ruskej federácie. Obvykle ich prevezú do väzení vzdialených od ukrajinskej hranice tisícky kilometrov. Pre obyčajného človeka je cesta tam príliš drahá. Preto sa snažíme získať pre rodiny peniaze na zaplatenie cesty. Niektoré manželky uväznených novinárov už takto mohli navštíviť svojich manželov. Ďalšie financie sa snažíme nájsť na právnikov a na nákup liekov.
Rezonuje vo vás príbeh novinárky Viktorije Roščyny, ktorú umučili v ruskom väzení?
Je dôkazom, že ruské väzenie zabíja. Nie je to len metafora. Ruský systém uväznených novinárov izoluje, mučí a zabíja. Našich kolegov vo väzení nechráni právo ani nič iné. Ich životy sú ohrozené. Stretol som sa s vojakom, ktorý bol počas ruského zajatia v Rostove na Done v tom istom čase ako Roščyna. Zistil to po výmene, keď si o nej prečítal v novinách. Rozprával mi, ako vo väzení ľudí bijú a mučia. Roščyna skúšala dodržať všetky legálne postupy, a keď to nefungovalo, išla proti systému. Držala hladovku, žiadala preskúmanie svojho prípadu a prístup na vyššie miesta. Lenže ruský totalitný systém nefunguje na demokratických princípoch. Rusi ju akurát potrestali. Nesmieme si o nich myslieť, že sú civilizovaní, vysvetľoval mi ten vojak. Ročšyna bola neskutočne odvážna. No naše odporúčanie pre novinárov je, aby necestovali na okupované územia. Médiám zdôrazňujeme, nech to od svojich zamestnancov nežiadajú. Nemali by ani vyzývať novinárov z okupovaných území na spoluprácu.
Je to príliš veľký risk.
Šéfredaktor chersonských novín mi pred dvomi rokmi povedal, že má zdroj, novinára, ktorý žije na okupovaných územiach. Podľa mňa nebola spolupráca s ním správna. Nemôže ho ochrániť a pre Rusov by bol cieľom. Áno, je to odvážny človek, chce informovať. Ale nemáme možnosť ochrániť ho pred Ruskom, ktoré by ho chcelo zabiť. Potrebujeme informácie z Mariupola, Melitopola, Donecka. Ale cenou za ne nesmie byť život novinára.
S masívnym nástupom dronov na fronte sa radikálne menia bezpečnostné odporúčania pre vojnových reportérov. Viem to zo svojich ciest. Ruských dronov vo vzduchu je čoraz viac a doletia ďalej. Prístup na pozície vojakov je stále ťažší. Aké máte pre novinárov na fronte odporúčania, aby boli čo najviac v bezpečí?
Vyvinuli sme nové smernice. Odporúčame používať detektory dronov. Ruský dron nezastavia a nezničia, ale aspoň informujú, ak je človek terčom operátora, a dajú mu pár sekúnd na záchranu života. Balistické vesty a prilby, ktoré sme používali predtým, sú príliš ťažké. V starom spôsobe vedenia vojny boli dobrou ochranou. Ale pred dronmi nie. Maryna Savčenko nedávno uverejnila fotku, ako pracuje v Chersone bez balistickej ochrany. Prečo? Odpovedala, že vesta je taká ťažká, že ju musela nechať v aute. Príliš ju vyčerpávalo nosiť ju celý deň. Utekať v nej pred dronovým útokom by bolo nereálne. Takže odporúčame ľahšie vesty. Založili sme niekoľko centier solidarity pre novinárov, kde si reportéri môžu požičať balistickú ochranu a detektory dronov. Vlastné si málokto môže dovoliť.
Pomáhate novinárom aj inak?
Novinári zomierajú aj v Kyjive. Po každom masívnom útoku dostávame žiadosti o finančnú pomoc na opravu poškodených bytov. O podporu nás prosia aj zranení a chorí novinári. Hľadáme riešenia. Možností však máme stále menej.
Sú novinári pre Rusko cieľom?
Putin vie, že kým budú informovať o tom, čo sa naozaj deje, že Rusi zabíjajú ľudí, budú ohrozovať ich propagandu. Putin izoluje obyvateľov Ruska od nezávislých médií. Propagandou sa snaží udržať podporu pre inváziu. Propaganda bola prvým štádiom vojny. Ešte pred bombami a strelami.
Ja nenosím označenie PRESS a mnohí kolegovia, ktorí pracujú na frontovej línii, tiež nie. Je to bežný postup?
Podľa humanitárneho práva majú novinári, ktorí pracujú v ozbrojených konfliktoch, zvláštny status. Žiadna z bojujúcich strán na nich nesmie útočiť. V tejto vojne sú však ruským cieľom. Ľudia aj autá s označením PRESS. Preto odporúčame nenosiť prilby modrej farby a označenia PRESS na balistických vestách. Medzinárodné právo však hovorí, že novinár má byť označený. Ak označenie PRESS nenosí, útok naňho nemožno považovať za útok na novinára; Rusi môžu argumentovať, že nemal označenie, takže nemohli vedieť, že je novinár.
Čítala som, že čoraz viac ukrajinských vojnových reportérov nosí zbraň alebo zvažuje, že si urobí zbrojný preukaz, aby mali možnosť obrany pred dronmi v zóne smrti. Prebieha o tom v Ukrajine diskusia, keďže novinár by nemal nosiť zbraň?
Diskutujeme o tom. Niektorí reportéri schvaľujú používanie zbraní alebo aspoň sieťkometov proti dronom. Podľa iných to nie je správne. Dokonca ani sieťkomety, keďže používajú výbušné zariadenie na vymrštenie siete. Časť médií sa pokúša nájsť spôsob, ako ochrániť svoje tímy. Napríklad posielať na front s novinármi ozbrojeného ochrankára bez statusu novinára, ktorý bude môcť použiť zbraň proti dronom.
Nakoľko je v tejto situácii podstatná prítomnosť novinárov v prvých líniách? Preváži povinnosť prinášať informácie nad rizikom? A čo miesta, kam sa novinár dostať nemôže vôbec?
Nedávno som bol na evente známej ukrajinskej reportérky Iryny Sampanovej. Oslavovala rok od založenia svojho kanála na YouTube. V krásnych šatách vyzerala v ten večer ako diva. Ale diskutovala s vojenskými veliteľmi a tlačovými dôstojníkmi o bezpečnosti a prístupe novinárov na líniu frontu. Povedala, že na tie miesta chce ísť aj s vedomím, že ju Rusi môžu zabiť. Vojaci vysvetľovali, že každá cesta novinára na líniu znamená, že tam s nimi idú vojaci zodpovední za jeho ochranu a tlačový dôstojník. Aj pre nich to je riziko. Odporúčali používanie go pro kamier na telách vojakov a podobne. Lebo momentálne je situácia taká nebezpečná, že cenou za informácie z frontovej línie môže byť život novinára.
Môžu byť fotografie a videá, ktoré urobili vojaci, považované za rovnako dôveryhodný zdroj informácií ako fotografie a videá profesionálnych novinárov?
To je na diskusiu. Vojaci sú súčasťou oficiálnej informačnej línie. Armáda má vlastné predpisy a nie vždy je ochotná sprístupniť fotografie a videá. A je to aj otázka dôvery. Mnohí tlačoví dôstojníci sú bývalí novinári, naši kolegovia. Chápu, čo je objektivita a dôveryhodnosť. Ak niektorého dobre poznáte, veríte mu a viete, že rozumie pravidlám novinárskej etiky, môžete ho považovať za dôveryhodný zdroj.
Koľkých novinárov zabili Rusi v Ukrajine pri výkone ich povolania od začiatku plnoformátovej vojny?
21 pri výkone povolania, okrem nich pri ostreľovaní ďalších 10 a tých, ktorí vstúpili do armády a bojovali, zabili 121.
Poslednými obeťami boli naši kolegovia z kanálu Sloboda Aľona Hramova a Jevhen Karmazin. V októbri 2025 ich v Kramatorsku zabil ruský dron.
