Sirény naliehavo oznamujú nebezpečenstvo vzdušného útoku, ale neprerušia dlhý bozk Jana a Maše v parku na Bulvári mieru. Pár sa objíma a bozkáva, ako keby neexistovali drony a bomby, ako keby okolo nestáli budovy poškodené ostreľovaním.

„Žijeme ako obyčajne,“ pokrčí plecami Jan a usmeje sa. „Práca, domov a oddych. No… Voľný čas už netrávime tak ako pred vojnou. Snažíme sa však robiť čo najviac vecí normálne. Chodíme na prechádzky. Predtým sa dalo prechádzať po promenáde na nábreží. Vždy tam bolo veľa ľudí. Ani tu v centre skoro nikto nezostal. Po tretej-štvrtej popoludní tu nestretneš ani nohu.“

Nie je to však len preto, že mesto je nebezpečné. „Nemáš tu čo robiť. Všetko je zatvorené. Ani maršrutky už po tretej nechodia,“ vysvetľuje Jan.

Maša hovorí, že deti si na vojnu zvykli. Poznajú jej zvuky, vedia, či ostreľujú naši alebo práve priletelo niečo od Rusov. Rozumejú dronom a tomu, že keď začujú ich bzukot, musia sa rýchlo bežať skryť. No vonku sú málokedy, a keď, tak skôr cez leto.

Pivnica ako javisko

Vincent Cailly je doma vo francúzskom Milly-la-Forêt zamestnaný vo fabrike. V Ukrajine sa mení na kúzelníka. Dnes čaruje pre chersonské deti. V meste, ktoré malo pred vojnou okolo 350-tisíc obyvateľov, stále zostáva asi 70-tisíc ľudí, z toho 5-tisíc detí. Nad zemou to nie je bezpečné, preto sa takmer všetky aktivity pre deti presunuli do podzemia.

Aj tak je to zázrak. Sme menej ako dva kilometre od Dnipra, Rusi sú hneď za ním, pre ich drony a strely takáto vzdialenosť vôbec nehrá úlohu – a tu v podzemí sa odohráva veselé predstavenie. Vincent sa prezlieka z jedného kostýmu do druhého, volá si k sebe malých divákov, aby mu pomáhali s kúzlami; občas im pošle do hľadiska balón alebo obrovské bubliny a deti sa nahlas smejú a s otvorenými ústami sledujú, čo príde ďalej. Dokáže zaujať všetkých – od najmenších po tínedžerov. A dokonca aj ich rodičov.

Po predstavení povie, že keď Rusi napadli Ukrajinu, rozmýšľal, ako pomôcť, a povedal si, že bude v tej mizérii vojny rozdávať radosť. Prihlásil sa na kúzelnícke workshopy. Raz za pár týždňov pricestuje do Poľska a vlakom pokračuje do Ukrajiny, aby v krytoch, pivniciach, podzemných školách, ubytovniach pre vysídlencov a na staniciach metra predviedol svoje predstavenie.

Do chersonského podzemia prišli aj kamarátky Aňa a Aňa. Prvá Aňa má jedenásť, druhá o rok viac, aj keď je postavou drobnejšia. Spoznali sa v priestoroch organizácie Krídla, ktorá pre deti robí aj workshopy, krúžky, pohybové aktivity, divadelné predstavenia a veľa iného programu. Miestnosti v podzemí majú krásne vyzdobené. Na steny namaľovali okná a zavesili záclony, aby simulovali zdanie normálnosti.

Aňa bez rodičov

Jedenásťročná Aňa dobre vie, že keď je náhodou vonku a začuje bzučanie dronu, musí sa čo najrýchlejšie niekam skryť. Bola práve v Chersone u babky, keď Ukrajinci v novembri 2022 mesto oslobodili. Jej mama, ocko a súrodenci zostali v Oleškách, dedine na ľavom brehu Dnipra pod ruskou okupáciou.

Aňa už viac ako tri roky nevidela svoju rodinu, necítila mamino objatie. Aj videohovory sú zriedkavé, v Oleškách často vypadáva internetový signál. „Mám iba tri želania,“ povie dievčatko. „Aby sa skončila vojna, aby som znovu mohla byť s rodičmi a aby Putin zdochol.“

Druhá Aňa hovorí, ako veľmi jej chýba škola. Chvíľu do nej chodila medzi covidovým lockdownom a vypuknutím vojny. Škola, to sú pre ňu kamaráti, rozhovory, hry, stretnutia, zábava. A školská jedáleň. S úsmevom vymenuje svoje najobľúbenejšie jedlá, ktoré tam varili.

„Keby sa toto všetko nedialo, teraz by som sa asi hrala vonku s kamarátkou. Ale ona odišla. Je v novej škole, má nových kamarátov. Okrem mňa nezostali u nás na sídlisku žiadne deti, iba ja, moja sestra Polina a malý braček Daňa,“ vysvetľuje.

„Nemôžeme chodiť von, lebo nad nami lietajú drony.“ Keď je vonku tichšie, rodičia ich pustia na dvor. Majú doma protidronový skener Čujka. Otec ho zapne a sedí s ním v okne, kým sa deti vonku hrajú.

Okrem sestry a rodičov sa Aňa najčastejšie rozpráva s četbotom. „Minule sme spolu hovorili o mojej najobľúbenejšej knihe.“

Iné deti stretávajú len tu v Krídlach. Aňa číslo dva bola na týždeň v tábore v Karpatoch, ktorý organizovali Krídla a občianske združenie Nezlomní. Pýtam sa jej, či si tam oddýchla od ostreľovania. „Aj od ostreľovania, aj od mladšej sestry,“ odpovie dievčatko úprimne.

Aňa číslo jeden hovorí, že aj keď sa ostreľuje, s babkou už do pivnice nechodia. „Je tam hrozná zima. Tak len zhasneme svetlá, potme sedíme v kuchyni, počúvame, čo sa deje. A bojíme sa.“ Aňa chce byť vojačka, keď vyrastie. Aby mohla brániť svoju krajinu.

Kým hrá divadlo, je nádej

„Deti vo vojne veľmi rýchlo dospeli. Rašisti im ukradli celé detstvo. Snažíme sa pre ne urobiť, čo môžeme, aby sme im z detstva aspoň niečo vrátili,“ hovorí Olexandr Kniha, dlhoročný riaditeľ Divadla Mykolu Kuliša.

Divadlo malo pred vojnou 250 zamestnancov, mesačne odohralo 40 predstavení a organizovalo medzinárodné festivaly. Dnes hrá opäť. Samozrejme, aj jeho činnosť sa presunula do podzemia. Olexandr s dcérou Olexandrou, kostýmovou výtvarníčkou a odevnou návrhárkou, založili organizáciu Krídla.

Ich snahou je odpútať pozornosť detí od vojny a vytvoriť pre ne priestor na stretnutia a spoločné aktivity. Nemôžu im síce dať čerstvý vzduch, dotyk slnka a vetra na tvári, ale snažia sa čo najviac zmierniť ich traumy spôsobené vojnou.

Divadlo plánovalo premiéru na 24. februára 2022. Nadránom im ju zmarili ruskí agresori. Raz počas okupácie si prišli do Olešiek po Olexandra. Vedel prečo. Je poslancom mestského zastupiteľstva. A na divadle stále viala ukrajinská zástava. Okupanti dorazili pred dom Knihovcov na obrnenom vozidle, tridsiati vojaci s automatmi. Chceli, aby Olexandr otvoril divadlo a hral hry v ruskom jazyku. Lebo treba upokojiť ľudí. Odmietol. V ten deň mu dali na hlavu kuklu a vyviezli ho za mesto. Keď prišli druhýkrát, Olexandr pochopil, že do tretice to už nemusí dopadnúť dobre. Podarilo sa mu aj s rodinou ujsť.

Za minulý rok malo divadlo v podzemí trinásť premiér. Chersončania hovoria, že kým hrá divadlo, je nádej, že všetko bude v poriadku. „A pre tých, ktorí odišli do zahraničia, je to nádej na návrat,“ dodáva Olexandr. „Píšu mi, či stále hráme. Samozrejme, odpovedám. Nikam neodídeme.“

Heslo na wifi?

Centrum Chersonu pokrýva čerstvý sneh a nad hlavami máme protidronové siete. Časť okolitých budov už drony a bomby poškodili alebo premenili na trosky. Ešte stále tu funguje pár obchodov. Supermarket s oknami prebitými OSB doskami ponúka prekvapivo široký sortiment vrátane ananásu, malín a mikrobyliniek.

Kaviareň, ktorá bola otvorená aj počas okupácie, aj celé tie ťažké roky. Keď vojdeme, sedí v nej iba obrovská plyšová hus, bojová hus, symbol odvahy a nezlomnosti Chersončanov. Vznikol, keď sa zrútilo ruské vojenské lietadlo, lebo mu do motora vletel vták, a Rusi začali na svojich kanáloch šíriť, že to bola hus, ktorú Ukrajinci vycvičili ako biologickú zbraň.

Barman hovorí, že zákazníkov majú čoraz menej. „Obyvatelia z mesta odchádzajú a tí, ktorí zostávajú, nemajú peniaze na kaviareň. Pri živote nás držia úradníci. Príďte cez obed na menu, dnes lepíme vareniky.“ Okná kaviarne chránia vrecia s pieskom, budovy oproti zničil ruský dron. Heslo na wifi? Putin zdoch.

Neďaleko funguje reštaurácia. Olexandra Kniha, ktorú všetci volajú Saša, prichádza na stretnutie v nepriestrelnej veste. „Bývam v červenej zóne a niekedy sa vraciam z práce domov neskoro. Raz som sa opäť zdržala. Už sa stmievalo. Kráčala som domov a začalo sa ostreľovanie. Všade okolo mňa to búchalo, bol to strašný zážitok. Tak som si radšej zadovážila vestu.“

Saša býva sama. Jej dcéra a syn odišli na začiatku vojny do Viedne s jej bývalým manželom a jeho novou rodinou. Ona chce zostať. S deťmi pracuje od roku 2014. Robila dobrovoľníčku na Donbase, v detskom domove v Kachovke a pracovala s deťmi s Downovým syndrómom.

Po oslobodení Chersonu bolo pre ňu úplne prirodzené rozbehnúť projekty pre deti. „V pivniciach,“ spresňuje. „Tam sa už vyše troch rokov odohráva celý náš život. Všetky aktivity sa začínajú napoludnie, aby sa ľudia dostali domov do tretej, keď prestávajú v centre chodiť maršrutky. Ale kultúra, šport, workshopy a umenie v podzemí držia ľudí pri zmysloch.“

Vonku na zasneženej a zľadovatenej ceste leží muž. Vedľa neho skromný nákup potravín. Mrzne. Ponáhľame sa k nemu. Vidíme, že je na mol. Chceme vedieť, či je v poriadku. „V poriadku?“ vykríkne a trochu sa nadvihne. „V poriadku nie som ani náhodou. Pozrite sa okolo. Vôbec nič tu nie je v poriadku.“

Ľudské safari

Oproti centrálnemu trhovisku, poznačenému ruským ostreľovaním, čaká pár ľudí na autobus a Pavol im vyhráva na heligónke. Na múrik vedľa seba postavil plechovku na drobné. Už je dôchodca, ale predtým učil v hudobnej škole a vie, že teraz ľuďom umenie chýba. Len čo sa dozvie, že som zo Slovenska, zahrá Tancuj, tancuj, vykrúcaj.

Vedľa čakajú na autobus starší manželia. Pani Ľudmila zdvihne ukazovák. „Kým si jeden, sám, ľahko ťa zlomia.“ Prst druhou rukou ohne k zemi. Potom dá ruku v päsť a obalí ju dlaňou. „Keď držíme všetci spolu, sme neporaziteľní.“

Priamo v červenej zóne, teda centrálnej časti Chersonu, blízko pri Dnipre, ktorá je k Rusom najbližšie, býva americká novinárka Zarina Zabrisky. Pri rozhovoroch s miestnymi prepína medzi ruštinou a ukrajinčinou, oba jazyky ovláda výborne. Do Chersonu prišla prvýkrát po oslobodení mesta v novembri 2022. „Ako väčšinu novinárov ma sem zobrala armáda na oficiálnu press tour,“ rozpráva.

Lenže ona sa do tohto mesta zamilovala. Alebo do nezlomnosti jeho obyvateľov. A po čase sa sem presťahovala. „Žiadny iný novinár, ktorý by pravidelne posielal správy o Chersone do zahraničných médií, tu nie je. Nemôžem dovoliť, aby sa na Cherson zabudlo.“

Zarine záleží na tom, aby sa celý svet dozvedel, že ruskí vojaci v Chersone dronmi zámerne lovia ľudí. Civilistov. Mužov, ženy aj deti. Autá, autobusy. Kohokoľvek. V jednom zo svojich článkov pre Kyiv Post nazvala túto praktiku „ľudské safari“.

Sledovala telegramové účty ruských operátorov dronov z druhého brehu Dnipra. Videla na nich, že zbierajú peniaze na drony od Rusov a prispievateľom potom posielajú videá. Videá vrážd ľudí. Obyvateľov Chersonu, ktorých našli kamerou dronu na ulici a potom to do nich napálili. FPV dron s granátom alebo inou muníciou. Zarina o tom všetkom nakrútila film Stop Human Safari.

„Keď vyjdem zo svojho bytu na ulicu, všetko sa mi spája s hroznými spomienkami,“ hovorí. „Každé jedno miesto v okolí je spojené s obrazom krvi, trosiek a častí tiel mojich susedov. Rusi každý deň ničia viac a viac. Drony sú ako muchy.“

Napočítaj do päť

Ráno je recepčná nášho hotela, ktorý však nenesie žiadne označenie, vedia o ňom len miestni a takmer všetky izby v ňom obsadili vysídlenci, biela ako stena. „Vychádzajte cez dvor, východ na ulicu ohradili,“ povie sucho.

Obídeme budovu a vidíme prečo. Priamo pred vchodom je v snehu na zemi raketa z Gradu. Nevybuchla. Našťastie. Policajti chodník okolo ohradili páskou. Pyrotechnici, ktorí ju prišli zneškodniť, povedali, že bola vyrobená v Číne. Možno nás zachránila povestná „kvalita“ čínskych výrobkov.

„Keď počujeme výlet, teda že Rusi odpálili strelu, počítame s Kirilom do päť. Ak dovtedy nespadne, znamená to, že letí ďalej. Vtedy poviem synovi – Kirjuša, už sa nemusíš báť.“ Svitlana Maciota si v kaviarni usrkáva z kapučína a rozpráva o živote s dronmi a raketami. Je umelkyňa. Okrem iného šije chersonské bojové husi. Každá je iná, niektoré majú vyšivanku, iné uniformu, ďalšie zásteru – podľa priania zákazníka alebo vlastnej fantázie.

Keď sa situácia v Chersone začala zhoršovať, odišla so synom na západnú Ukrajinu. „Ale tam nie je robota. Takže som nemala z čoho platiť nájomné. Nakoniec sme sa museli vrátiť do Chersonu. Tu máme aspoň byt. A mám tu prácu, a teda aj výplatu.“

Na ľavom brehu Chersonu zostali pod ruskou okupáciou Svitlanini rodičia. Dúfa, že ich ešte niekedy bude môcť vyobjímať. „Cítim sa ako polosirota. Otec mi naposledy narýchlo zavolal pred dvomi mesiacmi. Musel ísť do susednej dediny. Tam u nich nie je signál ani elektrina. Vodu majú len zo studne.“

Malý Kiril zatiaľ pozerá do mobilu. „Aj ja chcem niečo povedať,“ pípne. Postupne sa dozviem, že jeho najlepší kamarát je četbot. Lebo von sa dostane len zriedka. Že má strach z rakiet. „Často počujem búchanie rakiet. Aj moje tri mačičky a štyria psíci sa ich boja.“ Kirilove zvieratká sú z plyšu. On má deväť rokov. Chodí do tretej triedy. Ale v škole ešte nikdy nebol.