Ponáhľaj sa aby si čakal, čakaj aby si sa ponáhľal

Smer bojová zóna

Ideme po diaľnici smerom na Doneck. Cestu poznáme, tadiaľto sa ide na Ňjú-York. Saša ale pri zbombardovanej kaviarni nezahne doľava k mestečku. Pokračujeme rovno, míňame barikádu s červeným nápisom „Pozor! Bojová zóna“. Saša berie z palubovky vysielačku. „Hokej, tu Zimník. Ideme návštevu. Zapnite dáždnik,“ oznamuje náš príchod. Žiadna odpoveď. Opakuje informáciu. Ticho. Skontroluje nastavený kanál, pohrká vysielačkou a skúsi to ešte raz. Nič. Položí vysielačku späť na palubovku, spod bundy si vyberie mohutný kríž a prežehná sa. „Protidronovú ochranu nemáme, ale ochraňuje nás Boh. Nemáme sa čoho báť, “ usmeje sa na nás.

Prichádzame k zničenej budove. Saša nás dôrazne upozorňuje, že sa nemáme motať po vonku, ale hneď ako vystúpime z auta, máme utekať dole do pivnice. Len čo zastavíme, z útrob vybieha pár vojakov a začínajú rýchlo vykladať materiál, čo sme im doviezli. Automaticky zdvíham foťák. „Povedal som do pivnice,“ počujem nášho sprievodcu. Vchádzame teda do budovy. Vlastne do zvyškov budovy. Pri zdemolovanom schodisku vrčí generátor. Jeden z vojakov nás vedie dole. „Opatrne, schody sú rozbité,“ upozorňuje nás. „Dostali sme nedávno zásah leteckou bombou a polovicu budovy to zničilo. Aj s pivnicou. Ale v tej časti nikto nebol, takže je to v poriadku,“ pokračuje. Čo by sa stalo, keby trafili obývanú časť, sa radšej nepýtam.

Schádzame do podzemia (zdroj: Marcel Rebro )

Reštaurácia na „NULE“

Dole v podzemí sa vítame a zoznamujeme s osadenstvom. Panuje tu príjemná a veselá atmosféra. Pivnica je premenená na ubikácie pre vojakov, tepelný komfort zabezpečuje veľká pec v strede miestnosti. Je čas obeda a tak nás rovno usádzajú k stolu. Kuchár prináša chutné jedlo. Chválim ho, so slovami, že dobrý kuchár sa nestratí ani v armáde. „Ja nie som kuchár. Ohrádza sa. Len som to nedávno schytal do ruky. Automat ešte neudržím, ale varechu áno,“ ukazuje nám zranenie. Keď zistí, že Janka je vegánka a má intolerancie na lepok a laktózu, začína vypočítavať, čo všetko má k dispozícii a čo by jej vedel narýchlo pripraviť. Pozeráme na neho s otvorenými ústami. Sme niekoľko sto metrov od frontovej línie, v maximálnom utajení. A on tu s úsmevom na tvári rieši diétny jedálny lístok. „Ulož to do mapy po názvom ‚Reštaurácia na nule‘,“ žartuje sa Janka. Veliteľ nadvihne obočie a pozrie na nás. „Geolokáciu máme samozrejme vypnutú a po ceste sme mali navyše zavreté oči. Fakt netušíme kde sme, takže ak by nás zajali Rusi, nič neprezradíme,“ odpovedám na nevyslovenú otázku.

Kuchár chystá obed (zdroj: Marcel Rebro)

„Pravidlá“ dronového boja

Obedujeme a debatujeme. Čas plynie. Veliteľ nás volá do riadiacej miestnosti. Upozorňuje nás, že tu fotiť nemôžeme. Na veľkých obrazovkách sú v reálnom čase zobrazované zábery s prieskumných dronov a stacionárnych kamier. Pokrývajú celý perimeter, ktorý má jednotka na starosti. Na stole je ovládač od drona. Pýtame sa čo to je. „Trenažér na výcvik pilotov FPV dronov. Chcete si to vyskúšať?“ pýta sa veliteľ. Janka sa nedá dva krát núkať. Ale je to úplne iné ako Mavic s ktorým lietame my. FPVčko je rýchle a citlivo reaguje na pokyny. Prvé štarty končia neúspechom. Pred tým ako operátor vzlietne na bojovú misiu, musí „nalietať“ na simulátore 100 hodín. Janka to vzdáva po piatich minútach.

Veliteľ (zdroj: Marcel Rebro)

Veliteľ nám vysvetľuje, že samotná akcia musí byť naozaj rýchla. „Nemôžeme dať nepriateľovi čas zamerať nás. Rozhodujú niekedy naozaj sekundy. Keď vyštartujeme, Rusi aktivujú lokačné zariadenia a snažia sa zistiť pozíciu operátora. Ten má pre nich väčšiu hodnotu ako dron,“ vysvetľuje. Okrem lokačných zariadení okamžite zapnú aj prostriedky REB (rádio elektronického boja). Sú to v podstate veľmi výkonné mikrovlnné vysielače, ktoré prerušia signál medzi operátorom a dronom. Neovládaný FPV dron potom padne na zem. Prieskumný Mavic zaháji návrat na „miesto štartu“ – home point. Jeho firmware je ale zmenený tak, aby bol home point umiestnený na nejakom náhodnom mieste. Keby sa dron vrátil k operátorovi, prezradil by jeho polohu. Pýtam sa prečo REBy nie sú aktívne stále. „No potom by nelietal nikto. Ale hlavne majú veľkú spotrebu energie. Ich batérie vydržia na pár minút, potom ich musíš nabiť alebo vymeniť,“ odpovedá veliteľ.

Útok na „Plaváreň“

Zrazu zaregistrujeme pri vstupe do pivnice rozruch. Prichádzajú dvaja vojaci. V rukách majú drony. Jedno FPV a jedného Mavica. Už vieme, že FPV je určené k zhadzovaniu granátov, Mavic sa používa na prieskum a koordináciu útoku. Veci naberajú spád. Operátori si dávajú dole prilby a začínajú pripravovať zariadenia na akciu. Pod FPVčko inštalujú obranný granát F1, kontrolujú nastavenie oboch.

Príprava granátu na FPV (zdroj: Marcel Rebro)

Kontrola Mavicu (zdroj: Marcel Rebro)

Dohadujú si cieľ útoku. Sú to nepriateľské pozície v sektore „plaváreň“. Keď je všetko nastavené, berú zariadenie a utekajú hore po schodoch. My za nimi. Na streche zničenej budovy sa bleskurýchlo rozkladajú. Vzduchom sa nesie štekot povelov. Pilot FPV si nasadzuje okuliare, pomocník ho drží aby nespadol zo strechy. Preliezam prekážky, aby som sa dostal do lepšej pozície na fotenie. „Sme v aktívnej bojovej zóne a vo vizuálnom kontakte s nepriateľom. Mali by ste ísť okamžite dole do pivnice,“ počujem spoza rohu hlas. Radšej nepremýšľam, komu je to odporúčanie určené.

Sme na streche (zdroj: Marcel Rebro)

Počujem štartovať FPVčko. Zaregistrujem ho kdesi za chrbtom, ale keď sa otočím, vidím už len bodku ďaleko nad stromami. Postupne utíchne aj jeho zvuk. Chvíľu sa ako keby nič nedialo. „Som nad cieľom. Identifikujem nepriateľa. Hádžem, zásah! Vraciam sa,“ preruší ticho operátor FPV. „Dostali ma, dostali ma, idem dole!“ mám pocit, že od štartu neuplynulo ani 10 sekúnd. „Rýchlo dole, všetci dole!“ počujem. Tentokrát je jasné, že príkaz sa týka naozaj všetkých. Aj nás. Je po akcii.

Zahajujeme návrat (zdroj: Marcel Rebro)

Pomôcť môže každý

Spolu s Janou Čavojskou sme od ľudí, čo sú na strane dobra, vyzbierali viac ako 150 tisíc EUR – vo forme priamej materiálnej pomoci alebo finančných darov. Doviezli a vozíme do Ukrajiny auto, drony, zdravotnícky materiál (hlavne turnikety), lieky, taktickú výstroj, obuv, odevy, výpočtovú techniku, člny, powerbanky, napájacie stanice, stravu. Zorganizovali sme a organizujme rehabilitačné tábory pre deti a ženy, ktorých otcovia a manželia položili životy pri boji so zlom.

Je 150 tisíc veľa alebo málo? Denne sa na fronte spotrebuje 7000 delostreleckých nábojov kalibru 155 mm. Jeden stojí aktuálne 3300 EUR. Za našich 150 tisíc EUR by sa teda dalo kúpiť 45 nábojov do húfnice. Málo! Ale premenené na drony Mavic 3T (jeden stojí cca 5700 EUR) je to viac ako 26 dronov. A to sa už oplatí! Prispieť na našu zbierku na drony, môžete tu :

https://www.donio.sk/darceky-pre-putina

Alebo môžete podporiť naše ostatné kampane na pomoc Ukrajine.