Život pod paľbou

Pred vojnou žilo v Chersone viac ako 300 tisíc ľudí. Mesto bolo regionálne centrum s bohatou históriou, námornými a riečnymi prístavmi. Po obsadení Rusmi ho väčšina obyvateľov opustila a dnes je to mesto duchov. Ostalo v ňom menej ako 30 tisíc. Tridsať tisíc ľudí, ktorí buď nemali kam odísť, alebo si jednoducho zvykli na život pod paľbou. Už pred začiatkom ruskej agresie 24. februára bol častým terčom delostreleckých útokov. Pri ostreľovaní 21. februára zahynulo 6 ľudí. Rusi mesto získali pomerne ľahko, už v počiatku invázie. Po pár dní trvajúcich bojoch, ukrajinskí obrancovia ustúpili pred ruskou presilou a 3. marca padol Cherson do rúk okupantov. V čase keď bol okupovaný, ostreľovali pozície ruskej armády v meste Ukrajinci. Začiatkom novembra 2022 boli Rusi nútení mesto opustiť a stiahnuť sa na východný breh Dnepra. Bola to dovtedy najväčšia prehra Rusov od začiatku vojny, napriek tomu, že oni sami ju prezentovali ako „taktický ústup“. Po ústupe sa zakopali na ľavom brehu a ostrovoch a odvtedy ostreľujú mesto pre zmenu zase oni. V Chersone už ani neznejú sirény varujúce obyvateľov pred útokom. Museli by hučať 24 hodín denne, 7 dní v týždni.

Nálety, nenálety – psíka je potrebné vyvenčiť (zdroj: Marcel Rebro)

V centre mesta, ani nie tisíc metrov od Dnepru a teda aj od frontovej línie je otvorený malý bar – Green House. Nachádza sa na západnej, teda „bezpečnej“, strane viacposchodovej budovy. Pred ním máme stretnutie s našim press oficierom. Čakanie na neho využívame na občerstvenie. Sympatická čašníčka Natália nám ochotne odpovedá na otázky.

Civilista v nepriestrelnej veste sa vracia z nákupu (zdroj: Macel Rebro)

Ruská okupácia

Otvorené mali aj počas ruskej okupácie. Pre domácich. Rusi do baru veľmi nechodili. Medzi domácimi sa necítili bezpečne. Ale každý kto chcel v meste podnikať, musel sa „preregistrovať“ na ruské papiere. A museli samozrejme brať ruské ruble. Kurz rubľa bol stanovený umelo a pre domácich veľmi nevýhodný. Prvý týždeň po začiatku okupácie mesto úplne komunikačne odrezali od sveta – vypli internet aj mobilné siete. Neskôr predávali ruské SIM karty s „výhodnými“ štartovacími balíčkami.

Oblastné centrum v Chersone poškodené ruskou raketou (zdroj: Marcel Rebro)

V Chersone sa v septembri 2022 konalo referendum o pripojení k Ruskej federácii – v rovnakom čase ako v celom Záporoží, Doneckej a Luhanskej oblasti. Okrem referendových miestností chodili po domoch aj referendové komisie – v sprievode ozbrojených vojakov. Odpovede si zapisovali do hárkov, bez toho aby vôbec overili totožnosť obyvateľov. No a skúste odpovedať, že nechcete byť súčasťou RF, keď za anketárom stoja dvaja vojaci s nabitými zbraňami, že? V meste fungovalo silné podzemné hnutie. Rusi sa snažili o potlačenie partizánskeho odporu, ale neúspešne. Nepomohli ani nútené deportácie Ukrajincov na ľavý breh rieky a rabovanie. Hlavne pri ústupe z Chersonu nabralo rabovanie na obrátkach. Vojaci kradli z domov čo sa dalo a čo si mysleli, že dokážu použiť. Vznikali groteskné situácie, keď vojačik zobral vrch z rýchlovarnej kanvice (bez základne a napájania) alebo internetový kábel aby si doma zapojil internet. Predstavitelia armády brali autá, autobusy, mechanizmy …

Ušakov bulvár – pred vojnou jedna z najrušnejších ulíc v Chersone (zdroj: Marcel Rebro)

Od Natálie sa ďalej dozvedáme, že kúsok ďalej je dokonca otvorený penzión. Máme síce v pláne vrátiť sa na noc do Mykolajiva, ale dobre vedieť. Prichádza náš styčný dôstojník. Je to Sašov známy a tak je naša inštruktáž pomerne rýchla. Opakuje nám informácie o zónach, ktoré sme si už prečítali. Na otázku ako budeme pracovať, teda vlastne spolupracovať v žltých odpovedá „To členenie a povinnosť vojenského sprievodu v žltých zónach sme zaviedli hlavne kvôli častým pokusom o infiltráciu ruskými špiónmi. Vy ste úplne v poriadku. Podľa tajnej služby aj podľa mňa,“ žmurkne spiklenecky na Sašu. „Každý deň ráno mi zavoláte, aký máte program a kam smerujete. Nech mám o prehľad o vašom pohybe. A keby bol problém na niektorom z vnútorných blok postov, tak mi zavoláte a ja to vyriešim,“ pokračuje. „Navyše ako som bol informovaný, vybavili ste si tu vlastný doprovod a ja som tu v podstate zbytočný,“ reaguje na príchod ďalšieho dôstojníka. Volá sa Ivan a napriek pomerne mladému veku má hodnosť podplukovníka. Je to pre zmenu Borisov kamarát a pre jeho jednotku je určená časť našej zásielky.

Prisľúbil, že nás na úvod prevedie po Chersone a okolí. Pri zoznamovaní káravo pozerá na našu výstroj. Teda tú časť výstroje, čo ostala v aute. Ivan, press oficier aj jeho doprovod majú na sebe nepriestrelné vesty. Aj každý policajt a vojak ktorého stretáme. Vravím Ivanovi, že sa nám zdalo divné chodiť vo vestách a prilbách, keď civilisti v meste sú bez balistickej ochrany. „No to máš tak,“ vysvetľuje Ivan. „Proti zásahu raketou alebo granátom z húfnice ti vesta samozrejme nepomôže. Ak to padne kúsok ďalej, môže ťa ochrániť ťa pred črepinami. Nemusí ale môže. Ale hlavne sú tu ruskí záškodníci a sympatizanti. Ozbrojení ručnými zbraňami. Pre nich si ako novinár zaujímavý cieľ. A určite ľahší ako ozbrojený vojak alebo policajt. Je to na vás priatelia. Nikto vás tu kontrolovať nebude. Ale určite sa budete cítiť lepšie“. Vtom sa ozve naozaj blízka explózia. Taká blízka, že sa rozrinčia sklá v oknách. Ako na povel si bleskurýchle obliekame vesty.

Zničené „vojenské“ ciele

Prekladáme do Ivanovho auta veci pre jeho spolubojovníkov a našim vyrážame do mesta. Pripadám si opäť ako v post apokalyptickom filme. Prechádzame prázdnymi bulvármi. Mnohé budovy nesú stopy po bojoch. Ivan nás zoznamuje s topológiou mesta. Sem ešte môžeme, za túto križovatku už nie, tento park nie, od tejto ulice k rieke nie. Prečo? Sú to červené zóny. Zóny v dostrele ručných zbraní protivníka. Hlavne ostreľovačov. To je pádny argument. Ukladám si do pamäte orientačné body.

Ivan ma naviguje medzi obytné domy. „Tu zastav,“ vraví zrazu. Napravo od nás je medzi dvoma päťpodlažnými bytovkami obrovský kráter. „Rusko je 150 miliónová krajina, kde štvrtina obyvateľov nemá záchod v byte alebo dome, kde každá tretia domácnosť nemá teplú vodu. Skoro 30 miliónov ľudí nemá ani studenú vodu a 20 miliónov býva bez kúrenia. A táto krajina vystrelí raketu za 6,5 milióna dolárov, aby svojmu susedovi vymlátila okná na jednej bytovke,“ komentuje scénu náš sprievodca. „A kam mierili?“ pýtam sa. „To ja neviem. Viem len že nikde na okolí nie sú a neboli vojenské objekty ani technika“.

Bytovka v Chersone poškodená ruskou raketou Kindžal za 6.5 milióna USD (zdroj: Marcel Rebro)

Pár kilometrov ďalej je ďalší „zjavne vojenský“ objekt, ktorí Rusi po ústupe zbombardovali – nákupné centrum Fabryka. Parkovisko pred obchodným domom je prázdne, ale vstupy sú zatarasené. Kolegovia vystupujú, ja s Ivanom hľadám voľný prechod na parkovisko. Mám v hlave záber, ale potrebujem k nemu naše auto. Ako krúžime okolo parkoviska pýtam sa Váňu, čo bolo motívom k zničeniu obchodného domu. „Podľa rusov sklad rakiet HIMARS, tak ho ‘preventívne‘ vybombardovali,“ odpovedá Ivan. „Je ale možné, že okrem obyvateľov Moskvy a Petrohradu ruskí vojaci veľme netušia ako také nákupné centrum vyzerá. No a moskvičov a petrohradčanov až tak veľa na Ukrajine nebojuje. Prednosť dostávajú príslušníci iných – neruských etník žijúcich v Ruskej federácii,“ dodáva, neskrývajúc istú dávku irónie. „Alebo je tu druhá, pravdepodobnejšia možnosť. Keďže sa Rusom dlhodobo nedarí zlikvidovať vojensky a strategicky dôležité objekty, snažia sa Ukrajincom, hlavne civilistom, vojnu čo najviac znechutiť dúfajúc, že sa postavia na ich stranu. Že vymenia nedostatok potravín a neustálu hrozbu bombových útokov za ‘mier‘ pod nadvládou okupanta. Našťastie sa im to nedarí. Každý takýto nezmyselný akt vojnového barbarstva nás viac a viac spája v boji proti agresorovi“.

Zbombardované obchodné centrum Fabryka (zdroj: Marcel Rebro)