399 ľudí prispelo na našu vianočnú zbierku a poslalo dobro do ukrajinského Nikopolu a okolitých dedín, kde žijú aj deti, ktoré sme aj vďaka vášmu príspevku mohli poslať do táborov na 7 dní bez vojny.

Časť peňazí z vianočnej zbierky sa premenila na darčeky a potravinovú pomoc ešte cez Vianoce. Rozdali ju pastor s manželkou Roman a Inna Golubevovci, v spolupráci s ktorými realizujeme projekty pre Nikopol. My sme sa do Ukrajiny dostali až v januári. Navštívili sme rodiny v Oleksiivke a Pokrovskom, dedine na brehu Kachovskej priehrady. Tam, kde bola kedysi voda, je blato. Tam, kde bola na druhom brehu kedysi slobodná Ukrajina, sú ruskí okupanti a terorizujú obyvateľov tohto regiónu dronmi a ostreľovaním. Deti sa učia onlajn a väčšinu času nevychádzajú na ulicu, je to príliš nebezpečné. Mnohé zažili, ako im v blízkosti domu spadla ruská bomba alebo dron. Viacero rodičov nám povedali, že s deťmi chodia k psychológom…

Deň našej návštevy bol však plný radosti. Obyvatelia Pokrovského dostali srdečné pozdravy zo Slovenska, balíky potravín a drogérie, ovocie, deti krabice sladkostí a anglické knižky od Zuzany Clarke z UK, ženy a dievčatá ručne robenú prírodnú kozmetiku od Ingrid Vasilíkovej a všetci ozdôbky, ktoré vyrobila Mária Nová.

Už tretíkrát sme navštívili tie isté domčeky, rodiny a deti. S deťmi sme boli v lete v dennom tábore. Sme už kamoši. Deti nás vítajú silnými objatiami, rodičia pevným stiskom ruky. Pýtali sme sa, čo je nové. Ako sa Arťomovi jazdí na elektrickom vozíku s novými batériami. Ako sa darí imobilnej Žeňke, ktorej v lete pred domom vybuchla ruská strela a vybila okná, pod ktorými leží. Či je malý Anton, ktorý sa narodil pred tromi mesiacmi, v poriadku. Čo škola… Deti nám ochotne ukazujú svoje nové hračky, rozprávajú, čo bolo na onlajn vyučovaní, u Jany sa pochválili dokonca medailami zo vzpieračských súťaží. Ale očká majú ešte smutnejšie ako vlani. Sú unavené z vojny. A lieta tu čoraz viac dronov. Vrčia a útočia na ľudí. Každé dieťa vie, že sa musí rýchlo skryť, keď niečo začuje.

Vojna si z týchto dedín odkrajuje čoraz viac. Ale ľudia nemajú kam odísť. Mnohí sa dokonca vrátili. V miestach, kam odišli, nie je pre toľkých vysídlencov práca a oni nevládali platiť nájom.

Jana vychováva dve dievčatá a jedného chlapca sama. Sama vymaľovala izbu, sama rúbe drevo. Na jar, v lete a na jeseň robí na družstve. Zarobí tak 250 – 300 eur mesačne. Doteraz chodila aj do Kapulivky do paradajkových skleníkov. Tá je však príliš blízko Rusov. Ľudia tam majú drony nad hlavami nonstop, včera bola situácia taká, že sme nemohli ani rozviezť balíky s pomocou do rodín, urobia to sociálni pracovníci, keď to bude bezpečnejšie.

„Majiteľ skleníkov povedal, že tento rok už sadiť nebude. Je tam už príliš nebezpečné obrábať polia,“ povedala nám Jana. Vojna ničí aj tie posledné príležitosti, ktoré tu ľudia majú.

Aj preto s pomocou nekončíme. Nezlomných Ukrajincov a Ukrajinky budeme podporovať aj naďalej. Ďalších 7 dní bez vojny pre ne pripravujeme vo februári. Podporiť ho môžete tu:

https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol

ĎAKUJEME