Do Nikopolu a okolia sme priniesli malý vianočný zázrak. Do Vianoc ešte zostáva pár dní na to, aby sme spolu dokázali urobiť väčší.
Deťom u nás nosí darčeky väčšinou Ježiško. Deťom z Pokrovska neďaleko Nikopolu v Dnepropetrovskej oblasti v Ukrajine nosí darčeky svätý Nikolaj. No dobre, my vieme, že darčeky v skutočnosti dávajú rodičia. Pred tretími Vianocami vo vojne sme však chceli priniesť deťom do mesta Nikopol a jeho okolia trochu radosti aj my s Marcelom a našou organizáciou Nezlomní.
V septembri sme sa v Nikopole zoznámili s pastorom Romanom Golubevom a jeho ženou Innou. Obaja odídenci z Doneckej oblasti z dediny, ktorú v roku 2014 zobrali separatisti. Obaja z mnohodetných rodín, vyrastali v chudobe a chodili na teplé obedy na faru. Tak sa ako tínedžeri spoznali. Potom sa do seba zamilovali a keď sa vzali, pochopili, že ich cesta je pomáhať deťom z ulice a z chudobných rodín.
Pokračujú v tom aj počas vojny. K trom vlastným deťom si adoptovali dve deti ulice. Zháňajú potraviny a hygienické potreby a potom ich rozdávajú sociálne najslabším rodinám. Každú sobotu organizujú detský deň s rôznymi aktivitami a teplým obedom. Pre deti, ktoré nechodili do školy najprv kvôli pandémii a teraz kvôli vojne, je to vzácna príležitosť, ako stretnúť rovesníkov. Nedávno zobrali skupinu detí do tábora do Svaljavy neďaleko Užhorodu. Tam je bezpečne. Nehúkajú sirény. Ulice sú vysvietené, zatemnenie nie je potrebné. Elektrina ide, aj voda, kúri sa. Je bezpečné vyjsť na ulicu – v Nikopole to neplatí, pretože Rusi sú na druhom brehu Kachovskej priehrady a na obyvateľoch mesta si trénujú prácu s dronmi. Alebo na ich autách. A nemocnici, lekárni, domoch… V Nikopole nikto nie je v bezpečí.
Romanovi a Inne sme v septembri navrhli, že sa pokúsime na Slovensku vyzbierať peniaze na vianočné darčeky pre deti z Nikopolu a okolia. Aby sme im poslali malý vianočný zázrak. Roman s Innou povedali, že stačí desať eur na dieťa. Ak chceme, kúpia darčeky oni. Samozrejme, že sme chceli. Aj my nakupujeme všetko, čo sa dá, v Ukrajine. Pomáhame tak dvakrát: príjemcovi pomoci aj ukrajinskej ekonomike. Okrem toho nemáme také veľké auto, aby sme dokázali doviezť toľko vecí zo Slovenska. A pastor s manželkou najlepšie vedia, čo deti potrebujú.
reklama
Mali sme šťastie na milých ľudí. Na našu zbierku prispeli toľko, že z nej dokážeme zaplatiť tábor v bezpečí západnej Ukrajiny pre ďalšie deti z Nikopolu. Aby si na sedem dní vydýchli od vojny, sirén a výbuchov, aby – mnohé prvý raz v živote – mohli cestovať vlakom a zažiť niečo nové. Tá zbierka ešte do Vianoc beží na tomto linku:
Peniaze na darčeky sme poslali Inne a Romanovi. Do Nikopolu sme prišli na hotové. Balíčky, teda veľké igelitové tašky, už čakali pripravené v kostole. Ďalšie tri dni sme mali stráviť ich rozvážaním.
Čo v nich bolo? Čo nosí Ježiško deťom z ostreľovaného Nikopolu? Kilové balenie konfetok, ukrajinských čokoládových sladkostí, vo veselých farebných stanioloch. Mandarínky, jablká. A ďalej múka, olej, cestoviny, pohánka, mäsové konzervy, čaj, cukor a droždie. Aby bolo čo dať na vianočný stôl. Nie je príležitosť na rozhadzovanie. Je vojna. Žije sa tu ťažko. Najväčšiu cenu má ľudská spolupatričnosť a praktické veci.
Keď sme balíky rozvážali, stretli sme napríklad babičku Ljubov. Má 71 rokov, jej dcéra zomrela a ona sa stará o štyri vnúčatá, o ktoré sa ich otec vôbec nezaujíma. Jedna vnučka má telesný postih a iba leží, vnúčik sa zas uzavrel do seba a veľmi nekomunikuje. V ďalšej chalúpke bol štrnásťročný Ťoma, ktorý sa narodil s nefunkčnými nohami a potrebuje vozík. Navštívili sme aj maličkého Vlada. Keď sa mu kvôli jeho postihnutiu skomplikujem zdravotný stav, musia s ním utekať do nemocnice. Asi nemusím dodávať, že auto nevlastnia. Najbližšia nemocnica je v ostreľovanom Nikopole. Naposledy tam boli celý týždeň v pivnici. Videli sme päťdesiatničku Ninu. Už dva roky nebola na ulici. Rozpadávajú sa jej kosti, nemôže chodiť, leží v nevykúrenom domčeku a nemôže ani utekať do pivnice, keď začne ostreľovanie. Boli sme v chudobnom príbytku siedmich súrodencov, ktorí však mali doslova vojensky postlané a uhladené postele a jedinú obývateľnú izbu ozdobenú malým vysvieteným vianočným stromčekom.
Niektoré deti vychádzali na ulicu, niektoré chodili von ešte v lete, no teraz je to podľa ich rodičov príliš nebezpečné, lebo ruské ostreľovanie sa zintenzívnilo. Napríklad Ťoma nevie, ako by utekal, keby sa blížili Rusi. Ledva sa s mamou dostal na potrebné vyšetrenia a rehabilitácie do nemocnice v Dnipre.
Život v takýchto podmienkach je často nad ľudské sily. Do Vianoc však ešte pár dní zostáva. Darčeky sme nikopolským deťom síce rozdali, no stále zbierame peniaze na trochu väčší dar: na 7 dní bez vojny. Prispieť môžete tu:
