Zobrali sme deti z Nikopolu, ktorý Rusi denno – denne ostreľujú, na sedem dní do tábora do bezpečných hôr na Zakarpatí. Tešili sa z najjednoduchších vecí: zo snehu a pokojného spánku.
Nemohli sme tam s nimi byť osobne. Atmosféru sedemdňového tábora, ktorý sme zorganizovali pre deti z Nikopolu, z mesta na juhovýchode Ukrajiny, sme videli len na fotkách a videách. Boli v Karpatoch na východe Ukrajiny, kde je to bezpečné. Mohli vyjsť von bez strachu, že im nad hlavou preletí ruský dron a prípadne zhodí svoj výbušný náklad. Kúrilo sa a stále bola elektrina. Neplatil nočný zákaz vychádzania. 65 detí bolo v krásnej prírode v horách.
Mohli sa hrať a blázniť vonku, koľko len chceli. S kamarátmi. Už šiesty rok nechodia do školy, najprv kvôli pandémii a potom kvôli Rusom. Keďže tí s chirurgickou presnosťou pravidelne útočia na „vojenské“ ciele, ako sú nemocnice, obchody a školy, je príliš nebezpečné zhromažďovať deti v prifrontových oblastiach na jednom mieste. Niekde je nebezpečné chodiť po uliciach a hrať sa vonku. „Som štvorstenný človek,“ povedal nám v dedine pri Nikopole v decembri tínedžer, ktorý už málokedy chodí von.
„Dobrý deň, myslíte, že napadne sneh?“ pozdravilo nás vtedy jedno z dievčatiek. Bol práve veľmi chladný decembrový deň, ale po snehu ani stopy. Deti by z neho mali obrovskú radosť, aj keď v Nikopole nie je kopec, z ktorého by sa mohli spúšťať. V Karpatoch sneh bol a mohli sa sánkovať na lopároch. Veľmi si to užívali. Niektoré sa sánkovali prvýkrát v živote. Niektoré prvýkrát v živote cestovali vlakom a úprimne sa preľakli, keď sa ten „domček na koľajniciach“ pohol. Aj o takéto zážitky ich obrala vojna.
Samozrejme, mali aj ďalší program. Výlet na offroadových džípoch. Saunu. Kúpanie. Arteterapie. Hry. Aj rozcvičky – ani pri tých sa netvárili otrávene 😊 . Všetko sa im páčilo. No mnohé povedali, že najlepšie bolo, ako sa konečne dobre vyspali. „U nás v Nikopole veľa ostreľujú. Nedá sa spať,“ hovorili vo videu s poďakovaním pre našich donorov. Veď sa pozrite sami:
Áno, ľuďom, ktorí prispeli na našu zbierku na tábor, ďakujú hlavne za to, že sa mohli vyspať. Bezsenné noci, plné strachu, v úkryte niekde v studenej pivnici, aj to je jeden z neviditeľných dôsledkov vojny. Ukrajinci im čelia už tri roky.
Keď organizujeme tábory na Slovensku, mám tendenciu povymýšľať veľa vecí do programu. Chcem, aby deti toho čo najviac videli a zažili. Niekedy sa to ani nedá stihnúť. Tieto deti boli šťastné zo snehu a pokojných nocí bez sirén a ruských striel. Aj to by im úplne stačilo.
Úprimne, som rada, že som nebola posledný deň s nimi. Na jeseň deti plakali, keď odchádzali z tábora na Slovensku. „Teraz nás zas pošlete naspäť do vojny,“ povedalo jedno z dievčat. Také veci trhajú srdce. Samozrejme, že by sme ich najradšej odviezli všetky do bezpečia a dopriali im normálne detstvo a dospievanie. Alebo, ešte lepšie, urobili niečo, čo by konečne ukončilo túto nezmyselnú agresiu Rusov a ony by mohli rásť pokojne vo svojej krajine. Lenže sú veci, ktoré nedokážeme zmeniť.
Ale aj veci, ktoré zmeniť dokážeme. Napríklad poslať čím skôr ďalších 65 detí aspoň na 7 dní niekam, kde nie je vojna a vrátiť im tak kúsok detstva.
Pomôžete nám?
