Pred chatou sa chlapci hrajú na vojakov. Ako všade na svete. Namiesto pušiek majú palice, jeden velí ostatní postupujú podľa jeho príkazov. Priblížiť sa k budove, vystreliť zopár rán, pár krokov späť, skrčiť sa pred nepriateľskými guľkami. Lenže títo chlapci sa hrajú na svojich vlastných otcov. Na otcov, ktorí sú už mŕtvi, uvedomím si. Zabili ich Rusi pri obrane Ukrajiny.
Ja zatiaľ hovorím s Nasťou. Svojim dvom malým dievčatkám, päťročnej Jave a trojročnej Nike, musela vysvetliť, že ocko zomrel na fronte. Vedia, čo je smrť. No nechápu, že to znamená, že ocko sa po vojne nevráti domov… „Nasťa, dostali sme sa pod obstrel a Žeňku to zasiahlo do hlavy, keď som ho videl naposledy, bol ešte živý a volal o pomoc,“ napísal jeho spolubojovník. Nasťa obvolala veliteľstvo aj všetky nemocnice v okolí Charkova. Konečne sa dopátrala. Do jednej z nemocníc priviezli muža s menom Kastrnka napísanom na ruke – veliteľ kázal vojakom napísať si na ruku priezvisko, aby ich dokázali identifikovať. „Dovolala som sa doktorovi, či je u nich. Keď voláte, tak už všetko viete, zareagoval. Povedala som, že neviem nič, len že ho zranili. A on mi oznámil, že sa im ho nepodarilo zachrániť.“
Okolo sú ďalšie ženy, ktorých mužov zabili ruskí vojaci pri obrane Ukrajiny. Veľa hovoríme o láske. O tom, ako sa stretli prvýkrát, ako sa vzali, mali deti a prežívali krásne, bežné veci. A ako sa potom život zmenil na nočnú moru. Manželia niektorých zo žien sú nezvestní alebo v ruskom zajatí – tie ženy majú ešte nádej. Nasťa má doma urnu s popolom mŕtveho muža. Čaká, kým Ukrajinci oslobodia Dniprorudnyj. Aby ho pochovala doma.
reklama
Okrem mužov stratili tieto ženy aj domov. Sú z okupovaných území alebo miest, kde sa kvôli ostreľovaniu už nedá normálne žiť. V meste Rivne žijú v provizórnych podmienkach a väčšinou z malej sociálnej podpory – majú malé deti, to znamená problém nájsť si prácu. Rovnaký príbeh má za sebou Tetyana z Luhanska. Prvého muža jej zabili v boji o donecké letisko v roku 2014. Nechcel bojovať, nikto nechce, hovorí Tetyana, no na Donbase začali Ruskom podporovaní separatisti vojnu a on musel ísť. Ich synček mal jeden a pol roka.
Ona potom dobrovoľníčila na fronte, cítila, že tam musí byť, že čím je bližšie k bojom, tým viac je ruských dvestoviek, teda mŕtvych. Trvalo dva a pol roka, kým sa dokázala vrátiť za synčekom a budovať preňho nový život. Život vysídlencov bez peňazí, bez koreňov na novom mieste.
Celý Tetyanin príbeh som napísala v reportáži pre týždenník Plus7dní, tu si ju môžete prečítať:
Druhý muž, ktorého si Tetyana vzala, bojuje v batalióne Azov. Z Azovstaľu sa dostal do ruského zajatia, celé mesiace o ňom nič nevedela, každý deň mu písala správy o láske na hluchý telegramový účet. Po mesiacoch sa jej Markíz vrátil. Vychudnutý, dobitý, psychicky poznačený. Ale živý. Dnes už znovu bojuje za Ukrajinu.
Tetyana bojuje na svojom vlastnom fronte. S ďalšími ženami, ktoré vo vojne stratili mužov, organizuje pomoc: vysídleným so zariaďovaním bývania, tým, ktorí prišli o blízkych, so psychologickou podporou, vojakom so všetkým potrebným. Pre deti a manželky zabitých vojakov robí terapeutické tábory na Zakarpatí.
Týždeň pre jedno dieťa alebo dospelého stojí 105 eur. Často je to prvý výlet vysídlených rodín, jednoducho na ne nemajú peniaze. Zároveň má veľký význam na liečenie rán duše – aspoň pár dní zabudnúť na všetko zlé…
V apríli príde 46 detí zabitých vojakov na Slovensko. Chceme, aby si aspoň na týždeň psychicky oddýchli na mieste, kde neznejú výstražné sirény oznamujúce vzdušný útok – lebo hoci je oblasť na Zakarpatí, kde Tetyana tábory obvykle organizuje, jedna z najbezpečnejších v Ukrajine, stále to nie je stopercentná psychická úľava. Bývať budú na východnom Slovensku a chceme pre ne urobiť čo najpestrejší program. Potrebujeme na to vašu pomoc. Zbierka na Doniu nám končí o pár dní. Tu môžete prispieť na pár dní detského šťastia:
https://www.donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Toto mi o tábore povedala v lete Ľudmila, písala som o nej v jednom z predchádzajúcich blogov, jej muž bol dlho nezvestný, ale nedávno sa jej vrátil z ruského zajatia: „Po tom všetkom, čo sa stalo, netúžim po veciach ako predtým. Po rekonštrukcii domu alebo novom nábytku. Chcem iba naspäť muža. A byť s ním a s deťmi. A aby nepadali rakety. Tento tábor je pre nás obrovská vec, do Rivneho sme prišli bez ničoho a nemáme peniaze. Tu pozerám na prírodu a rozmýšľam, prečo ľuďom nestačí obyčajný život.“