Mestečko Nikopoľ leží na brehu bývalej Kachovskej priehrady. Prvýkrát sme ho navštívili na jeseň minulého roka. V ten deň ruský kamikadze dron zabil 14-ročné dievča. Išla len do lekárne pre lieky starej mame. Nebol to omyl. Nebola to nehoda. Bola to vražda.
Na druhej strane bývalej priehrady je ruská základňa. Priehrada je dnes prázdna – bez vody – po tom, čo Rusi v júni 2023 vyhodili do vzduchu hrádzu. Vtedy sme boli práve v Chersone a na vlastné oči sme videli, ako vyzerajú záplavy spôsobené touto vojnovou zločinnosťou. Hladina vody síce zmizla, ale na dne ostalo hrubé bahno. Prírodná bariéra, ktorú ani ruská armáda so všetkou svojou brutalitou nedokáže prekročiť. Aj preto v Nikopole nie je žiadna ukrajinská armáda. Žiadni vojaci. Žiadne delostrelectvo. A napriek tomu – alebo práve preto – Rusi na mesto denne útočia.
Prečo? Lebo môžu. A lebo sú to Rusi. Spravili si z mesta cvičnú strelnicu. Ich operátori FPV dronov sa učia zabíjať práve tu – na civilistoch. Trénujú útoky na ženách, starcoch, deťoch. Ako v laboratóriu smrti. Ľudia v Nikopole žijú doslova s terčom na hrudi.
Pani Ľudmila využíva, že nelietajú drony a ide vyhodiť odpad (zdroj: Marcel Rebro)
Nikopol dnes vyzerá ako scéna z postapokalyptického filmu. Ľudia v starom, obnosenom oblečení sa pomaly motajú po prázdnych uliciach. Mesto je tiché, vyľudnené. Sirény už nikoho nevzrušujú – zvykli si. Na výstrahu pred dronmi slúžia psy. Keď začnú škrabať na dvere a zavýjať, je čas zaliezť, zatiahnuť závesy a dúfať, že sa výbuch ozve o niekoľko domov ďalej.
Max a psy včasnej výstrahy pred dronmi (zdroj: Marcel Rebro)
Funguje tu ešte nemocnica – ale lekári aj pacienti trávia väčšinu času v pivniciach. Obchody sú prázdne, ľudia bez práce. Deti nechodia do školy. Niektoré sa učia online, ale ak rodina nemá peniaze na tablet či internet, zostávajú bez vzdelania aj bez budúcnosti. Vychádzajú na ulicu len vtedy, keď je „dobré počasie“ – teda keď je hmla, prší alebo nízka oblačnosť. Vtedy drony nelietajú. Niekedy.
Mnohé z týchto detí trpia podvýživou. Rodičia sú nezamestnaní. Mnohí pijú. A práve týmto deťom sa venujú pastor Roman a jeho manželka Inna. Každú sobotu im varia na fare teplé jedlo. Organizujú pre ne hry, piesne, modlitby. Dvakrát do týždňa pečú chlieb a rozvážajú ho rodinám po meste.
Vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska, sme deťom z ostreľovaného mesta mohli priniesť Vianoce. Spolu s Romanou a Innou sme nakúpili vianočné darčeky a poroznášali ich deťom z mesta. Neboli to však darčeky, aké by ste si predstavovali, priatelia. Ryža, múka, olej, krúpy, fazuľa, šošovica. A pre deti sladkosti a mandarínky. Dopriali by sme vám zažiť ten pocit, keď zazvoníte na domček, vystrčí sa opatrne detská hlava a vy voláte „Ahoj. Sme Marcel a Jana. Priniesli sme vám darčeky k svätému Mikolajovi od dobrých ľudí zo Slovenska„.
Darčeky pre deti z mesta (zdroj: Jana Čavojská)
Roman a Inna majú sen. Zriadiť pre tieto deti rehabilitačné centrum – v bezpečnejšej oblasti, zhruba 100 – 120 km od frontovej línie. Niekto si povie: príliš blízko. Ale pre deti, ktoré žijú pod bzučaním dronov, je to raj. Zatiaľ, kým na takéto centrum zbierame sily a financie, robíme aspoň to, na čo máme. Vo februári sme vďaka pomoci zo Slovenska odviezli 65 detí z mesta na sedemdňový tábor na Západnej Ukrajine. Čo ich najviac potešilo? Ani nie aquapark, ani výlety. Boli šťastné, že sa 7 dní vkuse vyspali bez výbuchov. Sedem nocí bez vojny. Bez sirén. Bez úkrytu. Len posteľ, teplá deka a ticho.
Naposledy sa podarilo zorganizovať jednodňový výlet do Dnipra. Mesto, ktoré je bližšie k normálnemu svetu. Autobus, zmrzlina, zábavný park. A hlavne úsmevy. Skutočné. Detské. Spontánne. Chceli sme ísť s nimi, ale nedalo sa. Mali sme iné povinnosti – roznášali sme drony vojakom na front. Od Černihivu až po Donbas. Našťastie nám Roman s Innou poslali fotografie. A tak sne sa o ne mohli podeliť s vami – s dobrými ľuďmi, bez ktorých by to nebolo možné.
Na leto sme plánovali ďalší tábor na Západnej Ukrajine. Žiaľ, nebude. „Situácia je stále horšia a horšia. Rusi už trénujú aj s FPV dronmi navádzanými cez optické vlákna a tie majú dolet až 20 kilometrov. Nemáme ako dopraviť deti z mesta. Nevieme zohnať vodičov autobusov, čo by šli do mesta pre deti. Boja sa, že ich Rusi po ceste zabijú,“ povedala nám Inna. Ale Roman a Inna nevzdávajú. Chystajú denný tábor priamo v meste – pre 120 detí. Kedy a kde presne, to nepovieme. Rus má oči a uši všade. Ale vieme, že už zháňajú siete proti dronom, chystajú jedlo, program, ochranu, nádej. O všetkom budeme informovať. Teraz s Romanom a Innou sedíme nad číslami a počítame, čo koľko stojí, čo si môžeme a čo nemôžeme dovoliť.
Ak čítaš tieto riadky, dobrý človek, vedz, že aj ty môžeš pomôcť. Aj vďaka tebe môže mať dieťa z mesta, kde lietajú drony, aspoň pár dní pokoja. Zážitky, ktoré mu nikto nezoberie. A možno aj dôvod veriť, že svet nie je len zlo. Že aj tam, kde prší oheň, môže občas znieť detský smiech.
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Ďakujeme za deti z Nikopolu!
