Čo je v tej polievke, Baba Jaga? „Muchotrávky, dážďovky, mach, suché listy a všetko, čo Baba Jaga našla v lese,“ s úsmevom odpovedá hosťom Vitalina. Sme v dedinskom dome niekde medzi Ševčenkovom a Kupjanskom. Vitalina alias Baba Jaga tu v kuchyni varí a v obývačke balí a pripravuje zásielky vody, potravín a ďalších potrebných vecí, ako sú powerbanky, vlhčené obrúsky alebo lieky, vojakom zo 114. samostatnej brigády síl teritoriálnej obrany na prvé línie.
Balenie. Zásielky zhadzujú drony z výšky aj 150 metrov. Preto ich treba dôkladne zabaliť do bublinkovej fólie a kartónu. Voda sa zhadzuje zmrazená, inak by to plastová fľaša nevydržala.
Každý balík limituje váha, ktorú unesie jeden dron: maximálne štyri jedenapollitrové fľaše vody, zmrazené, aby sa plastová fľaša nerozletela, keď ju zhodia z výšky 150 metrov, alebo tri kilogramy potravín a ďalších vecí. Logistika je tu na frontovej línii čoraz zložitejšia. Vo vzduchu je veľa nepriateľských dronov, voziť niečo na pozície autami je nereálne. Dostať sa tam pešo je nebezpečné. Keď už sú vojaci tam, ukrytí v norách, ako tu hovoria vykopaným jamám v pieskovom podloží, ktoré prekrývajú plachtami, maskovacími sieťami, drevom, konármi a prírodným materiálom, sú už viac v bezpečí. Kto sa dostane dopredu, chce riskovať čo najmenej presunov. Preto tam teraz vojaci zostávajú aj celý mesiac. Vodu, potraviny, powerbanky aj muníciu im musia zhadzovať z dronov.
Pripravení na štart. Vojaci, ktorí zabezpečujú logistiku, s dronom vampír.
Ako zhodiť vodu?
Baba Jaga má starosti. Zásielku sa opäť nepodarilo doručiť. Už sú to štyri dni, čo dostali chlapci vpredu posledné zásoby. Je si istá, že nemajú žiadnu vodu. Aj za bežných okolností sa občas stane, že na jedného človeka vpredu v zákope vyjde pol litra vody na deň. To je veľmi málo. Hlavne teraz v letných horúčavách. Fľaše, ktoré zabalila, znovu rozbaľuje, voda už rozmrzla a musí ju zas zamraziť.
Má 42 rokov a mnohí z chlapcov ju volajú mama. Rozumie im, vie, aký je život v zákopoch, sama tam žila. Na front odišla ako dobrovoľníčka so svojím mužom Nikolajom, keď Rusi v roku 2022 zaútočili na Ukrajinu. Predtým robila stavbyvedúcu pri prerábkach domov a bytov. Potom prešla mestami Lisičansk, Bachmut a Časiv Jar, teraz je tu pri Kupjansku. Nezúčastňovala sa priamo na bojových akciách, na starosti mala hliadkovanie. A varenie, pranie a pomoc s čímkoľvek, čo bolo treba. V zákopoch boli vtedy dve ďalšie ženy, tiež prišli so svojimi mužmi. „Všetci sme tam boli ako bratia a sestry,“ spomína Baba Jaga a zaleje kávu. „Dávam tam preháňadlo,“ prehodí opäť vo svojej úlohe, ktorou zlepšuje náladu vojakom na fronte. „Aké? To je moje tajomstvo. Neboj sa, prežiješ.“
Sladkosti a konzervy. Strava v prvých líniách je väčšinou provizórna.
Najťažší je vraj tu Kupjansk. Predtým nebolo toľko dronov. „Kaby lietali, ale nie na nás, Rusi ich posielali do miest a dedín na civilistov, nie na pozície vojakov, nie nám na hlavy. Teraz lietajú aj sem. Drony sú ešte horšie. Neujdeš pred nimi. Predtým sme sa báli mínometov. No s mínometom aspoň vieš, kam to doletí. Dron prilieta potichu, nečakane. Tichučko si sadne na zem a čaká, kým vylezieš zo zákopu. Potom to na teba hodí. Prilietajú ďalšie a hádžu, kým sa niečo hýbe. Rusi majú toľko dronov, že môžu posielať jeden za druhým. Nič ťa neochráni.“
Rovno zo sporáka
Keď Nikolaja zranili, bola práve na výcviku. Viezli ho do nemocnice a nemohla ísť za ním. Nič horšie na fronte nezažila. FPV mu roztrhlo tvár, na dvoch miestach zlomilo čeľusť a vyrazilo zuby. Pol roka bol v nemocnici. Mesiac a pol ho kŕmila slamkou. „Snívalo sa mi, že bežím za orkami a kričím: Dajte mi mäso, chcem jesť!“ hovoril jej vtedy. A len čo mohol, vrátil sa na frontovú líniu. Ju vyviezli z prvých línií, keď sa Rusi príliš priblížili aj s ťažkou technikou a bola tam už jediná žena. „Muži sú predsa len silnejší, nechcela som tam zostávať do momentu, keď ma odtiaľ bude treba naozaj zachraňovať,“ konštatuje. Odvtedy je v tyle. A posiela zásoby do prvých línií.
Čo to obvykle je? „Konzervy, paštéty, keksy, sladkosti. A varíme. Ešte horúce jedlo rovno zo sporáka odosielame dronmi na líniu,“ smeje sa Baba Jaga. Občas príde špeciálna požiadavka. „Baba Jaga, Baba Jaga, mám dnes 45. narodeniny, veď pošli tortu, pribaľ jednu sviečočku, posedíme si pri nej tu v zákope,“ napísal raz vojak cez zabezpečený čet. „Tak som upiekla tortu, hádam mu nebudem posielať kupovanú,“ prehodí Baba Jaga. Ako však niečo také zhodila zo 150 metrov? Ukazuje fotku v mobilnom telefóne. Rozrezala tortu a plastovú fľašu, natlačila ju dovnútra, obalila bublinkovou fóliou a kartónom.
Špeciálne požiadavky. Baba Jaga už posielala do zákopov aj narodeninovú tortu.
Ďalší vojaci pýtajú kompótik, zeleninu „žulienčik“, dokonca teplé mliečko na pozíciu. „Zložité je to s kašami. Na pohánkovú sme tu na Ukrajine zvyknutí. Varím aj cestoviny, bulgur, zemiaky, stále vymýšľam nové veci, ktoré nie sú v konzervách,“ pokračuje Baba Jaga. Vie, že keď vojaci dostanú dobré domáce jedlo, hneď sa v tých hrozných podmienkach cítia lepšie. Nenadarmo sa hovorí, že dobrý kuchár dokáže pozdvihnúť morálku jednotky a pre zlého sa prehrávali bitky.
V improvizovanej kuchyni
Pizzu vraj pečie tak často ako v talianskej reštaurácii. Tá sa zhadzuje ľahko. Vojaci ju jedia namiesto chleba. „My Ukrajinci jedávame veľa chleba. Bola som v zákopoch. Dobre viem, aké to je bez vody. Aké to je, keď mesiac a pol nevidíš chlieb. Keď ti potom pošlú sucháre, sedíš, pozeráš na ne a nemôžeš uveriť vlastným očiam. Berieš ich do rúk ako niečo posvätné a chrúmeš. A s tebou ďalších devätnásť ľudí.“ Keď Babe Jage zostane chlieb, nevyhodí ani kúsoček. Nasuší ho a do prvých línií posiela sucháriky.
Kuchára, ktorý varil vraj tri dni po sebe tie isté cestoviny, poslali do zákopov. Keď zistil, aké to tam je a aké je popritom jesť dookola cestoviny, varil už oveľa lepšie. Babe Jage také veci vysvetľovať netreba. „Aj v zákope som upiekla tortu. Osemsto metrov od ruských pozícií,“ smeje sa. Robila palacinky, kotlety, polievky. Hoci mäso v zákopoch nevideli často. Okrem konzervovaného, ktoré nikomu nechutilo.
Baba Jaga. Vitalina zo 114. samostatnej brigády síl teritoriálnej obrany si sama vybrala túto vojenskú prezývku. Jej zásielky však naozaj lietajú vzduchom.
V Časiv Jare varila pre 70 ľudí. Bez plynu, bez elektriny. Raz jej doniesli dve kilá mäsa. Mala vtedy mačku, ktorá od rána lovila v bunkri myši. Celé dopoludnie ich zvláčala na kôpku uprostred improvizovanej kuchyne. Nikomu nedovolila, aby jej z nej zobral. Všetci ju pol dňa prekračovali. Mohli ich vyhodiť, až keď sa už dosť s myšími telíčkami pohrala.
V ten deň Baba Jaga rozmýšľala, čo z dvoch kíl mäsa uvariť pre sedemdesiatich hladných vojakov. Pootvárala konzervy, mäso pomlela, zmiešala s konzervovaným a urobila čebureky. „Baba Jaga, kde si vzala toľko mäsa?“ pýtali sa vojaci, keď prišli na obed. „Z kopy, ktorú ste pol dňa prekračovali v kuchyni,“ zareagovala a každý hneď pochopil, že myslí nalovené myši. Na okamih sa všetci zarazili. „Dvaja vojaci zahodili čebureky a utekali z kuchyne, pol dňa sa potom neukázali,“ smeje sa Baba Jaga.
Špeciálne požiadavky. Baba Jaga už posielala do zákopov aj narodeninovú tortu.
Jediná záchrana
Vojakom zhadzuje aj suchú vojenskú stravu, tú však jedia, až keď nie je iná možnosť. Baba Jaga radšej vymýšľa vlastné dobrôtky. Batalión jej prideľuje potraviny na každého vojaka. Keď treba niečo špeciálne, dokúpi to z vlastných peňazí. A letí to na líniu. Nielen doletieť tam je zložité. Ale aj zabezpečiť, aby si chlapci zásielku nepomýlili s tou od Rusov, v ktorej by bol granát. Lebo aj to sa už stalo. Preto ich Baba Jaga označuje rôznymi páskami. Každá je iná a informácie o tom, ako bude označená tá dnešná, sa k vojakom dostávajú po dobre zabezpečených kanáloch.
„Baba Jaga, nedávaj nám toho tak veľa a také dobré, keď sa prejeme, nemôžeme utekať,“ hovoria jej niekedy vojaci. Jedlo väčšinou nechýba. Väčšinou je aj munície dosť. „Mali sme šťastie, nabrali sme si jej od piderov,“ usmeje sa Baba Jaga a použije hanlivú prezývku ruských okupantov, ktorí na Ukrajine znásilňovali malé deti. „Nechali nám darčeky a my sme im ich potom vrátili. To, že oni ich mali v debnách a my sme ich vybalili, je druhá vec.“
Podpis. Baba Jaga nezhadzuje len jedlo a vodu, ale všetko, čo vojaci v zákopoch potrebujú. Powerbanky si podpisuje, aby jej ich po návrate z pozícií priniesli naspäť. Nabije ich a posiela znova.
Sú však veci, ktoré chýbajú. Hlavne powerbanky. A voda. Tú, čo sa dostane do zákopov, si nikto nedovolí použiť na umývanie. Ani Baba Jaga a ostatné dievčatá to nerobili, keď žili na pozíciách. Dnes totiž nejakú máš, ale nevieš, či priletí aj zajtra. Ani v zime, keď nasneží, si nemôžeš nabrať sneh a roztopiť ho, zanechal by si stopy, ktoré by mohli zbadať ruské drony. Keď si na rotácii 30 či 40 dní, neumyješ sa. „Potom si uvedomíš, aká veľká rozkoš je osprchovať sa.“ V zákopoch sú jedinou záchranou vlhčené obrúsky a suchá sprcha, prášok, ktorý sa zmieša s tekutinou, človek si to nanesie na telo a utrie. „Chlapci sú teraz v pieskových jamách, sú to skôr také nory. Hovoria, že jednu stranu tela si umyjú suchou sprchou a len čo sa otočia, aby si umyli druhú, je tá čistá zas od piesku.“
To najhlavnejšie je však prežiť. A potom po vojne? „Kuchárka nebudem,“ dušuje sa Baba Jaga. „Poletím naspäť na svoje fasády. Budem visieť na lešení a lietať okolo na svojej metle. To sa mi páči viac ako varenie.“
