Niekedy sú príbehy také symbolické, že by ich človek nevymyslel, ani keby celý deň inhaloval lepidlo a čítal Blahove statusy. V skratke: istý robotník v bratislavskom Volkswagene sa rozhodol, že má osobnú misiu — strhávať dúhovú vlajku z firemnej budovy, pretože vraj „provokuje“ a „uráža“. Firma ho po opakovaných výčinoch elegantne prepustila. A to by ešte nebolo nič. Ale v tej chvíli nastúpila ťažká jazda socialistickej morálky: Erik Kaliňák a Ľuboš Blaha. Dvojka, ktorej by aj Batman a Robin radšej podali výpoveď.
Smeráci sa rozhodli, že to len tak nenechajú. Vraj ide o porušenie ľudských práv! Že koho práv? No predsa práva robotníka byť homofóbnym hulvátom v pracovnom čase a tváriť sa pritom ako martýr v čelnej zrážke so Západom. Blaha spustil ideologický sirénový koncert: že korporácie nám vnucujú „liberálny fašizmus“, že dúhová vlajka je „symbol degenerácie“ a že Slovensko „stráca suverenitu“. Zaujímavé, keď to povie človek, ktorý bez mihnutia oka cituje Marxa, Putina a sem-tam si pomýli dúhové farby s pentagramom.
Kaliňák s Blahom si teda s vážnymi tvárami napísali do kalendára: „Návšteva šéfa Volkswagenu. Dohodneme si stretko, urobíme bububu, postavíme sa za utláčaného Slováka, volič nám zatlieska.“ A tak zavolali, napísali, možno aj poslali holuba. A z predstavenstva automobilky im prišla odpoveď: Ďakujeme, ale nemáme záujem. A prosíme, už nevolajte.
A tu sa to zlomilo. Náhly pád ega z výšky ideologickej vyšinutej bubliny musel bolieť. Predseda predstavenstva bratislavskej automobilky Wolfram Kirchert ich jednoducho — povedané po slovensky — poslal do prdele. Slušne. Ale jasne. V angličtine, ale význam si v Blahovej hlave preložil Google Translator do formy: Kapitalistická urážka slovenského národa!
Zrazu bolo zle. Nie s robotníkom, ten si už hľadá novú prácu (snáď nie v IKEA, tam by ho mohlo zabiť množstvo dúhových podsedákov). Ale zle bolo so „slobodou slova“. Blaha vykrikoval, že ide o „nátlak“, Erik Kaliňák sa v televízii tváril ako pánko z výboru pre ľudské práva a Smeráci začali hovoriť o zlej nadnárodnej korporácii, ktorá nám diktuje, čo si máme myslieť.
Najvtipnejšie na tom celom je, ako im Kirchert nastavil zrkadlo. Nie urážkou, nie tlačovou konferenciou, ale jednoduchým, manažérskym „nie, ďakujeme“. A to ich dorazilo. Lebo sú zvyknutí, že sa ich ľudia boja. Ale v civilizovanej firme sa ľudia neboja — tam si radšej povedia: nech si Smeráci vyskúšajú pásovú výrobu, keď už chcú pomáhať robotníkom. Aspoň sa zapotia.
A tak sa Erik a Ľuboš pustili hymnu ZSSR, napísali status na Facebook o tom, ako sú v Európe utláčaní. A možno ich len mrzí, že ich nikto nepozval na testovaciu jazdu novým elektromobilom. Kto vie. Len dúfajme, že si najbližšie neobjednajú návštevu v O2, keď sa im nebude páčiť dúhové logo pri Pride.
Lebo ak niečo definitívne vieme, tak to, že najväčší nepriateľ Smeru dnes nie je inflácia, nezamestnanosť ani kolabujúce zdravotníctvo.
Je to vlajka.
Dúhová.
A to je v roku 2025 fakt tragikomédia.
Erikovi a Ľubošovi s alergiou na dúhovú vlajku nepomôžeme. Môžeme ale pomôcť obrancom Ukrajiny v boji s kamarátmi našich dvoch „hrdinov“ – ruskými okupantami. Napríklad tak, že im pošleme ďalší dron:
ĎAKUJEME
