Poznáte ten starý vtip z čias studenej vojny? Američania poslali do Sovietskeho zväzu dokonalého špióna. Naučili ho rusky, obliekli ako Rusa, naučili piť vodku, spievať Kaťušu aj tancovať kazačok. Hneď prvý deň ho chytili. Keď sa vrátil, šéf v CIA ho spovedá:
– Pil si vodku? Pil.
– Kaťušu si spieval? Spieval.
– Kazačok si tancoval? Tancoval.
A šéf nechápavo pokrúti hlavou a vzdychne : „Na vás černochov sa jednoducho nedá spoľahnúť.“
Vtip o tom, že niektoré veci neoklameš. A pri Pokrovsku to teraz funguje veľmi podobne – len bez smiechu.
Civil bez civilizácie
Veliteľ bataliónu dronistov „Buď“ z AZOV to povedal bez okolkov:
„Rusi postupujú v malých skupinách, často aj jednotlivo. Vyhýbajú sa kontaktu a boju. Presúvajú sa v noci, cez deň sa skrývajú a pomocou dronov robia prieskum. My sa ich snažíme identifikovať a eliminovať. Keď sa taký infiltrátor alebo zblúdilec dostane k dronistom, medikom alebo civilom, končí to katastrofou. Najskôr hodí granát, potom strieľa a až potom zisťuje, kto tam vlastne bol.“
V praxi sa medzi ruiny, pod rúškom noci, vydá chlap v civile, len s rádiostanicou. Zbraň ani zásoby nepotrebuje. Keď sa dostane na nulu, nejakú si zoberie od vlastných zabitých. Povaľujú sa ich tam desiatky. Mŕtvych Rusov aj zbraní. Tvári sa, že ide len po vodu, po zásoby. Lenže Buď hovorí: „V zóne, kde ešte včera padali míny, sa civil dobrovoľne neprechádza.“ Ukrajinské drony sledujú, kde sa zrazu začne kúriť, kde sa po dvore motajú nové postavy, kde sa objaví čerstvý dym.
„Ak tam mesiac nik nebol a zrazu sa tam niekto hýbe, je to jasné. Nebude to domáci, čo sa vrátil skontrolovať barák,“ hovorí operátor prieskumného dronu. A keď nie je jasné, čaká sa. „Na rozdiel od Rusov, my civilistov nepoužívame ako živé štíty a ani nezabíjame. Neútočíme, kým si nie sme istí.“
Lenže ak sa niekto v civile dostane až k nim, šanca na chybu sa meria v sekundách. V desatinách sekúnd.
„V každom dome, do ktorého vojdeš, môže byť civilista – alebo prezlečený Rus,“ hovorí český prieskumník „Olda“ z 53. brigády. Vstúpiš do domu a nevieš, či za ďalšími dverami je ukrajinská rodina, alebo ruský vojak s odisteným kalašnikovom.
Dronisti zo 114. brigády chystajú prieskumný dron na štart (zdroj: Marcel Rebro)
Keď sa maskovanie rozpadne
Títo „civilisti“ často ani nie sú etnickí Rusi. Burjati, Tuvinci, Kalmykovia – ľudia z konca Ruska, ktorí pre armádu znamenajú lacné mäso. Z dronu vyzerajú ako zblúdený civil, pri stretnutí tvárou v tvár sú to nešťastníci, ktorých by si s Ukrajincom pomýlil len málokto. Niekedy to nie sú ani infiltrátori, len zblúdilci, ktorí stratili orientáciu alebo ktorých jednotku rozprášili ukrajinské drony. Ale granát hádžu všetci rovnako.
Jeden z dronistov z 53. brigády spomína situáciu, ktorú by človek považoval za absurdnú, keby ju nevidel na zázname:
„Dvaja takí zblúdilci narazili na dom, v ktorom sme dronom mali zameraných Rusi. My sme sa už chystali na útok — a oni to vyriešili za nás. Hodili tam granát, spustili paľbu, vyčistili dom a pokračovali ďalej. Vlastne nám ušetrili robotu.“
To nie je vojnový humor. To je len suché konštatovanie faktu. V chaose frontu sa aj zblúdilý vojak môže stať dočasným spojencom – ak zabije tých správnych.
Ťocha zo 109. brigády nesie priekumný dron na pozíciu (zdroj: Marcel Rebro)
Palianycia a realita
Inokedy však taký „civil“ narazí na Ukrajincov. Minule zajali jedného v teplákoch a teniskách. Tvrdil, že je miestny, že šiel len po vodu. Dali ho do reči s chlapom, ktorý v oblasti vyrastal.
„Kde sa piekol najlepší chlieb? Ako sa volá riečka pri mlyne?“ pýtali sa ho. Chlap odpovedal, ako vedel. A potom prišla kontrolná otázka: „Povedz palianycia.“
Nevyslovil to. Rusi to nedokážu. Nie je to len o hláske – je to o melodike, o tom, čo má Ukrajinec v ušiach od detstva. A tak ho odovzdali HUR. Tam sa už o neho postarali.
Rozdiel medzi chladnokrvnosťou a bezhlavosťou
Ukrajinské bojisko je dnes laboratórium vojny, kde sa stretáva technológia, improvizácia a pud sebazáchovy. Drony sledujú, identifikujú, potvrdzujú. Ale rozhodnutie stále robí človek – vojak, ktorý sa musí v zlomku sekundy rozhodnúť, či ten, kto sa plazí medzi ruinami, nesie granát alebo len hľadá vodu.
Niektorí hovoria, že moderná vojna je neosobná. Nie je. Je intímna a krutá. Keď stojíš desať metrov od človeka a nevieš, či je nepriateľ, nie je to o nenávisti. Je to o prežití.
Rus ostane Rusom
Ten vtip o černochovi má dnes tragikomické pokračovanie. Rusi sa tiež snažia „splynúť s prostredím“. Lenže to prostredie ich neprijíma – nie kvôli farbe pleti, ale kvôli farbe vojny. V krajine, ktorú prišli „oslobodiť“, ich vždy niečo prezradí – výslovnosť, gesto, dym z komína. A aj bez Kaťuše a vodky platí staré pravidlo: niektoré veci sa jednoducho nedajú naučiť. A Rus ostane Rusom.
Pomôžme obrancom Ukrajiny
Zima sa blíži a s ňou aj dlhé noci, hmla a mráz. Pre dronistov to nie je prekážka, ale príležitosť. Termokamery dokážu v zime rozoznať nepriateľa aj cez deň – podľa tepla motora, dymu alebo ľudského tela v ruinách. Tam, kde obyčajná optika zlyhá, termovízia hovorí jasne. Preto sú práve teraz najcennejšie drony s termokamerou – ako Mavic 3T. Každý ďalší z nich znamená, že obrancovia uvidia skôr, než niekto uvidí ich. A to často rozhoduje, kto sa dožije ďalšieho rána.
Pomôcť im môžete jednoducho — kúpou ďalšieho dronu tu:
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro
PS: Mavic 3T z prezývkou „DEZO“, zakúpený z akcie „Hviezda dezolé scény„, poputuje práve k prieskumníkom z 53. brigády. Prvé „Téčko“ sme im dali v októbri 2023. Prežilo neskutočne dlho – viac ako rok a pol. Raz im padlo do „územia nikoho“. Olda sa preň doplazil pod krycou paľbou zachránil ho. Nakoniec po viacerých incidentoch prestalo poslúchať. Tak sme im júni doniesli druhý. Ale aj ten už „dolietal“. „Teraz máme takého krpca. Nemá ani termo, takže lietame s ním len cez deň. Keď nefúka,“ posťažoval sa nám Olda
Olda s dronom Mavic 3T, ktorý sme im priniesli v júni (zdroj: Marcel Rebro)
