Koncom leta 2023 sme začali zbierať peniaze na prvý tábor pre ukrajinské deti a ženy, ktorým rusi zabili ockov a manželov. Netušili sme, čo všetko sa nám vďaka ľuďom s dobrým srdcom podarí. Doteraz bolo pod hlavičkou našej organizácie NEZLOMNÍ tridsať táborov a terapeutických pobytov v Ukrajine a na Slovensku, ktoré sme financovali a tie slovenské aj osobne zorganizovali. Videli sme, ako sa na smutné detské tváre vracia úsmev, do očí iskričky. Deti, ktoré už nemajú ockov, dokázali chvíľu myslieť na niečo iné. Deti z Chersonu a Nikopolu, ktoré žijú pod neustálym ruským ostreľovaním, nemôžu chodiť do školy, stretávať kamarátov a tráviť čas na čerstvom vzduchu, zažívajú voľnosť, slnko, vietor na tvári a donekonečna sa môžu hrať pod bezpečnou oblohou. Ženy – mnohé nemajú ani 25 rokov a už si prešli traumatickou skúsenosťou straty životnej lásky – sa nám menia pred očami a naberajú silu zvládnuť to celé a ísť ďalej.
V týchto dňoch sa deje niečo, čo nám kedysi nenapadlo ani v najdivokejších snoch: 101 detí, ktorým rusi zabili ockov, je v tábore v Taliansku pri mori – mnohé vidia more prvýkrát v živote. V ukrajinských Karpatoch je skupina mamičiek s deťmi zabitých a nezvestných vojakov zo 114. brigády. A úplne výnimočná skupina detí, deti s Downovým syndrómom z Chersonskej oblasti.
A v noci pricestovalo na Slovensko 40 detí z Chersonu. Na celé 2 týždne! Situácia v Chersone sa neustále zhoršuje. Keď sme tam boli v januári, pred dvere nám dopadla raketa z Gradu. Našťastie nevybuchla. Nad hlavou sme počuli ruský dron. Toto tam majú ľudia neustále. Priestory našej partnerskej organizácie Kryla rusi zbombardovali. Našťastie, už dávno boli opustené, lebo bolo príliš nebezpečné, aby tam niekto chodil. Deti nevedia, čo je to škola. Mnohé do nej ani nezačali chodiť. Nevedia ani aké je to hrať sa na ulici s kamarátmi. „Keď vyjdem von, počúvam, či mi to nad hlavou bzučí. Viem, že ak začujem bzukot, musím sa rýchlo niekam skryť,“ povedala nám malá Aňa. Tieto deti doma nezažijú ozajstné leto. Leto, keď sa môžu kúpať v bazéne alebo v jazere, hrať futbal, bedminton, bicyklovať sa, opekať si, ísť na turistiku alebo len tak byť pod slnečnou oblohou a kecať s kamarátmi. Chceme, aby takéto detstvo prežili aspoň tu, na Slovensku.
Cesta z Chersonu nie je jednoduchá. Rusi ostreľujú cesty a železnicu. Na vlak nastupujete s tým, že neviete, čo sa po ceste stane. Tak cestovali „naše deti“ do Odesy. Odtiaľ celú noc, dlhé hodiny ďalším vlakom do Užhorodu. Tam ich čakal autobus a slovenská hranica. Samozrejme, rad. Po dvoch hodinách prešli ukrajinskou kontrolou. Slovenská. Opäť čakanie. A potom prišlo ešte niečo horšie. V autobuse boli chlebíky a ovocie pre deti na cestu. Áno, do EU by sa potraviny dovážať nemali. Ale snáď je niečo iné, ak niekto chce previezť päť kíl klobás a syrov, a ak má niekto ovocie a jedlo na dlhú cestu pre deti. Slovenská hraničná kontrola im to kázala vyhodiť. Nepomohli argumenty, že je to pre deti, zjedia to ešte v autobuse a žiadna nákaza pre našu krajinu z toho nehrozí. „Nevyhodili sme to. U nás je jedlo vzácne, nemáme ho dostatok. Odniesli sme to ukrajinským pohraničníkom,“ povedala Saša z organizácie Kryla.
Horšie však bolo správanie pohraničníkov. Na Sašu, ostatných dospelých aj na deti hulákali, vodičovi sa vyhrážali pokutou, že je to jeho vina a má vedieť, čo nemôže voziť. Nasledovala dlhá a dôkladná prehliadka všetkých detských kufrov a batožín. Keď tieto procedúry skončili a nič sa nedialo, celý autobus, plný detí, nechali pohraničníci stáť bokom ďalšie dve hodiny. Toľko im trvalo, kým im naspäť priniesli pasy.
Celá slovenská hraničná kontrola trvala 6 hodín.
Na Slovensko prišli deti hladné a hlavne zarazené zo správania pohraničníkov.
Naozaj sa to nedá robiť inak? Rozumieme nariadeniam aj tomu, prečo sú dôležité. Ale je nutné zobrať deťom ovocie a nechať ich hladné? Je normálne kričať a hulákať na skupinu cestujúcich? Niečo takéto by sa už predsa v civilizovaných krajinách, kde štátny orgán nemá byť postrach, ale má „pomáhať a chrániť“, poradiť a riešiť veci s rozumom, nemalo stávať. Ja si myslím, že by za to mali byť dokonca postihy v rámci pracovných predpisov. Ak teda nie sme v totalitnej krajine, kde človek v uniforme predstavuje absolútnu moc a zosobnenie strachu.
Aj kvôli tomuto zážitku chceme, aby si odteraz deti z Chersonu pobyt na Slovensku užili na maximál. Máme pre ne naplánovaný skvelý program. Budú veľa vonku, na čerstvom vzduchu a slniečku, budú chodiť po horách, kúpať sa, športovať, splavovať rieku, hladkať zvieratká, pozrú sa do jaskyne, prelezú Tarzaniu dráhu…
Pomôžete nám?
https://donio.sk/detom-chersonu
ĎAKUJEME
Nezlomní – Jana a Marcel
