Včera sme na Donbase doručili posledné drony obrancom Ukrajiny. Sme radi, že sme týchto chlapcov po pár týždňoch mohli stretnúť. Že sú stále živí. S každou ďalšou cestou k frontovej línii pozorujem, ako si vojna odhrýza z miest, ako Rusi všetko postupne rozbíjajú a cielia pritom na obytné štvrte, školy, nemocnice, úrady, obchody… Vojaci sa pri stretnutiach usmievajú. O vojne hovoria ako o práci. Ako keby boli zamestnaní v korporáte. Nepomenovávajú strach, smrť ani šialené podmienky, v ktorých fungujú na „nule“. Od miest a dedín blízko frontovej línie sú boje vzdialené len pár kilometrov, ale vyzerá to ako odlišný vesmír. O to viac si tie úsmevy cením. Aj optimizmus a pokoj veliteľov, často veľmi mladých, ktorí však veľmi dobre vedia, čo robia, a robia to dobre. Dúfam, že keď sa vrátime nabudúce, budú stále tu, živí a zdraví.
