Dedina Zorja bola ruským ostreľovaním prakticky zničená

Dedinu Zorja Rusi ostreľovali osem mesiacov. Raketomety (Grady), kazetové a fosforové bomby. Bez ohľadu na to čo hovoria Ženevské konvencie. Snáď jediné čo nepoužili pri márnych pokusoch zdolať početne aj materiálovo slabšiu ukrajinskú obranu boli chemické a jadrové zbrane. Dedina je z veľkej časti zničená. Ako tak zachovalá ostala asi štvrtina domov. Na niektorých sú natiahnuté modré igelity. Je to dočasná náhrada za zničené strechy.

Parkujeme pred „ocbchodom“ (zdroj: Marcel Rebro)

Parkujeme pri zvyškoch toho čo bolo kedysi námestím a miestnym obchodom. V dedine je ticho. Niektoré domy sú obohnané páskami a označené červenými výstrahami so zlovestne vyzerajúcou lebkou. POZOR MÍNY! Netušíme či ich položili Ukrajinci alebo Rusi, ale zisťovať to nebudeme. Označené parcely obchádzame úctivým oblúkom.

Pozor míny! (zdroj: Marcel Rebro)

Zamínovaný dom v obci Zorja (zdroj: Marcel Rebro)

Neostali ani slzy pre plač

Po ulici si blíži starší chlap. Na remene ufúľanej maskáčovej má pripnutú ukrajinskú vlajku. Pozdravím a dávame sa do reči. Keď sa ho pýtam na meno odpovedá „Načo moje meno? Meno obeti nie je dôležité. Dôležité je pomenovať vinníka. Rašisti. Tí sú zodpovední,“ vedie ma do zničeného domu. Groteskne trčiaci komín pôsobí v zrúcanine tragikomicky a zvláštne – úplne ako filmová kulisa. Pýtam sa ho, čo sa tu stalo „No čo ti mám povedať? Veď to sám vidíš. Všetko nám tu rašisti rozbili. Na sračky rozbili. Nič nám neostalo. Už ani slzy nemáme, aby sme plakali …“.

Zničený dom v obci Zorja (zdroj: Marcel Rebro)

Už neostali ani slzy pre plač (zdroj: Marcel Rebro)

Ani doklady sme si pri úteku pred bombami nestihli zobrať

Pred ďalším z domov sa malé žieňa naťahuje pri odstraňovaní trosiek. Volá sa Ľuba. Má dvoch dospelých synov a niekoľko vnukov. Keď začal ruský útok všetci ušli na západ. Teraz sú deti v Poľsku. Ľuba sa vrátila do dediny. Domy jej synov neexistujú. Ten jej stojí. Ale od obývateľného obydlia má naozaj ďaleko. Z trosiek sa snaží vyhrabať použiteľné veci. „Keď sme utekali, nestihli sme si poriadne zobrať ani doklady,“ vraví.

Ľuba sa modli v izbe, ktorá bývala ich obývačkou (zdroj: Marcel Rebro)

„Niečo som našla, niečo zhorelo. Tu bola kuchyňa. Aha chladnička s mrazničkou. Úplne nová. Mikrovlnka. Všetko zničené. Tu sme mali obývačku,“ sprevádza ma po zvyškoch domu. „A tu správali vnuci. Bola som aj u nich doma. Teda v tom čo z domov ostalo. Aspoň hračky som vyhrabala“ ukazuje mi plyšové hračky. „Vnučkin koník. Určite sa poteší keď jej ho donesiem“.

Ľuba s hračkami jej vnukov (zdroj: Marcel Rebro)

Raketa z Gradu v stene domu

Pýtam sa či majú deti s vnukmi v pláne vrátiť sa. „Zatiaľ určite nie. Čo by tu robili?“ bezradne rozhodí rukami. „Musia chodiť do školy. Už mú traumu z úteku z domova. Načo im ju zbytočne ešte prehlbovať pohľadom na toto peklo čo nám tu ostalo. A nie je to tu bezpečné. Veď si videl koľko domov je ešte nevyčistených od mín. A koľko je nevybuchnutej munície kade tade nikto netuší. Ruská kvalita. Choď sa pozrieť na susedný dom. Uvidíš rovno z ulice“. Vychádzam teda na ulicu a idem k susednému domu. Tesne pri zemi zo steny domu trčí zadok rakety. Nevybuchnutej rakety. Rozpoznávam trysky a stabilizačné krídelká 122mm rakety z GRADu. Tam kdesi v útrobách domu je nevybuchnutá hlavica s náplňou 19 kilogramov trhaviny. Toto naozaj zatiaľ nie je vhodné miesto pre návrat detí …

Nevybuchnutá raketa z Gradu v stene obytného domu v dedine Zorja (zdroj: Marcel Rebro)