Sme prvý deň v našom terapeutickom tábore pre ženy a deti nezvestných ukrajinských vojakov zo 114 brigády v ukrajinských Karpatoch. Vyšli sme k malému jazeru. Svitlana drží v ruke zástavu. Nechce ju rozbaliť: „Táto je osobná.“ Nakoniec nám ju ukáže. Je na nej jej muž. Tri mesiace nezvestný. „Veríme, že sa vrátiš,“ odkazuje mu. „Čakáme ťa. Ľúbime ťa.“

Jedným dychom ďakuje za tento pobyt, ktorý môže aj s dcérkou absolvovať vďaka ľuďom zo Slovenska. Ale to už máme slzy v očiach a obrovské hrče v hrdlách. Aj my chceme veriť, že sa vráti. Že sa všetkým ženám a deťom, ktoré tu sú, ich milovaní muži a ockovia vrátia.

Zároveň cítime, aký má obrovský význam, že tu môžu byť. Absolvovať pobyt v prírode, terapie, workshopy. Odreagovať sa. Prísť trošku na iné myšlienky. Chceme aspoň takto trošíčku pomôcť toľkým ženám a deťom, koľkým dokážeme. Ukázať im, že nie sú samé. Že na ne myslia aj ľudia zo Slovenska.

Pomôcť môžeš tu:

https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

ĎAKUJEME