Každý, kto si myslí, že jeho sa táto vojna netýka je podľa Pavla buď naivný alebo hlúpy

Vojna v Ukrajine je vojna nás všetkých

Na druhý pokus sa nám darí prejsť cez blok post do Lymanu. Nasledujeme Pavla. Má 44 rokov, ale vyzerá starší. Dva roky na fronte na ňom zanechali nezmazateľné stopy. Hlavne oči. Aj keď sa usmeje oči má smutné. Je medik. Bojový medik. V Česku pracoval ako traumatológ. Do Ukrajiny prišiel ako dobrovoľník hneď ako začala invázia v roku 2022. Prečo? „Lebo je to aj moja. Teda naša vojna. Každý, kto si myslí, že jeho sa to netýka, je buď naivný alebo hlúpy. Ak nezastavíme Rusov tu v Ukrajine, budeme ich mať za susedov,“ odpovedá. Bavíme sa o jeho práci. „Keď idem dopredu pre zraneného, idú so mnou ďalší štyria chlapi. Alebo osem, ak sú zranení dvaja. Aby mal kto niesť nosítka. Ja poskytnem tam vpredu na stabilizačnom bode základné ošetrenie a potom zraneného transportujeme ďalej do nemocnice. Ak je zranených viac, idem podľa priorít. Najťažšie zranení idú prví.,“ opisuje nám Pavel priebeh štandardnej evakuácie.

Neštandardné situácie vyžadujú neštandardné riešenia

Ale väčšina je neštandardných. Minulý týždeň napríklad stratili v boji jedného chalana. Mysleli si, že je po ňom. Dva dni bol nezvestný. Hľadali dronom aspoň jeho telo. Tam na ‚území nikoho‘. Keď ho našli, zistili sme že žije. Dva dni a dve noci tam ležal zranený v diere. Lenže cez deň pre neho ísť nemohli. Bolo by to neúnosné riziko. Tak mu dronom zhodili aspoň jedlo a pitie. Vedeli jeho presnú pozíciu a tak ho v noci pod rúškom tmy dostali do bezpečia. Keby nemali dron, určite je po ňom.

Pavel so svojou výbavou (zdroj: Marcel Rebro)

Pýtam sa či je zhadzovania zásob zraneným vojakom dronom bežná prax. „To nie. Ale snažíme sa improvizovať ako sa len dá. Už len prítomnosť nášho dronu je pre zraneného vojaka veľká psychická vzpruha. A nielen pre neho. Evakuačná jednotka je lákavým terčom pre Rusov. Preto sa pri transporte ranených vždy snažíme situáciu monitorovať dronom. Ak nemáme k dispozícii náš, požiadame o pomoc aerorozviedku z brigády. Ale tí majú často iné priority. Lepšie je ak máme vlastný,“ zapája sa do debaty Pavlov veliteľ „Nestor“. Má 24 rokov. Vyštudoval univerzitu na ktorej mal vojenskú katedru. Po začiatku vojny sa prihlásil ako dobrovoľník. Teraz pôsobí ako veliteľ čaty.

Drsniak „s mliekom na brade“

Vyzvedám, či nemá taký mladý chalan problém s prirodzenou autoritou. „On len vyzerá ako neviniatko. Ale je to drsniak akých je málo,“ odpovedá jeho zástupca „Chemik“. „Veď sa pochváľ, komandír, ako si prišiel k ruskému Kalachu,“ naybáda ho. „No, dobyli sme ruské pozície. Ako ich prehľadávame, zbadal som mŕtveho Orka. Takto si tam ležal na chrbte s automatom vo vystretej ruke,“ ukazuje nám názorne ako. „Najnovší model, parádne nastrojený. Taký by sa mi hodil, premýšľam. Len už bol riadne tuhý a ruka nešla otvoriť. Mykať som s ním nechcel. Mohla to byť pasca. Rusi dávajú pod svojich mŕtvych bežne odistené granáty alebo míny. No ale nechať tam takúto zbraň by bola škoda. Tak som zobral Kalacha aj s rukou,“ rozpráva s úsmevom. „Ako – aj s rukou? Nerozumiem,“ pozerám na neho nechápavo. „Nemusíš rozumieť všetkému. Hlavne že komandír má ruského Kalacha,“ konči debatu vyrehotený Chemik.

Dvadsaťštyri ročný veliteľ „Nestor“ s koristným ruským automatom (zdroj: Marcel Rebro)

Strata priateľov vždy bolí

Vieme, že ich batalión mal v ostatnej dobe veľké straty. V bojoch prišli skoro o dve tretiny mužov. Pýtam sa Pavla, ako to znáša a ako sa to odrazilo na ich morálke. „Je to ťažké. Hlavne keď niekoho poznáš osobne, keď to bol tvoj kamarát,“ začína. Vyberá mobil a začína v ňom listovať. Ukazuje fotky. Tento už nežije. Tento tiež nie. Tuto kolegyňu, medičku z Nemecka, trafila pri evakuácii črepina do chrbta. Teraz mala pohreb,“ hovorí tichým hlasom, hľadiac do stola. Nastáva nepríjemné ticho.

Snažím sa to trochu odľahčiť a tak sa pýtam na rodinu. Zrak mu ešte viac potemnie. „Syn má 16 rokov. Dcéra mala 22. Zomrela,“ znovu nastáva ticho. „Nemusíš nám o tom rozprávať, ak nechceš,“ hovorí potichu Janka, držiac ho za ruku. „Bola medička rovnako ako ja. Tvrdohlavá baba. Vždy si šla po svojom. Aj sem šla, pretože chcela. Evakuovali zraneného civilistu z Bachmutuv. Vodič si po tme pomýlil cestu a vošiel na zamínované územie. Šli Humerom, ten veľmi pancierovaný nie je. Sedela pri vodičovi a buchlo to pod pravým predným kolesom. Pár dní ešte žila. Jej fotku mám ako tapetu na mobile,“ vystiera ku nám ruku. Ticho sa zhmotnilo a je normálne fyzicky nepríjemné.

Poznámka autora : informáciu o smrti českej medičky pri Bachmute sa nepodarilo nezávisle dohľadať a overiť.

Pavla potešili aj medy od kamaráta Jána z Vrbového (zdroj: Jana Čavojsk

„Nechceš dať Pavlovi darčeky?“ zachraňuje situáciu Jana. „Jasne darčeky. Skoro som zabudol,“ odpovedám so stiahnutým hrdlom. Ideme von k autu a vyberáme veci čo sme doniesli. „Máme tu pre vás tunikety, med od kamaráta Jana z Vrbovéhe a …“, pri pohľade na 500 wattovú nabíjaciu stanicu sa Pavlovi v očiach konečne v očiach objaví iskrička. Vieme, že sme dnes spravili aspoň trochu dobra.