Dnes v noci nad Kyjivom nebola tma len kvôli noci. Bolo to kvôli dymu, ohňu, výbuchom. Ruské drony a rakety zaplavili ukrajinské nebo. Deti plakali v pivniciach, ženy kričali z okeníc, nemocnice prepadli chaosu. A Slovensko? Slovensko má premiéra, ktorý si trúfne povedať, že „v Kyjeve vojna nie je“. A ministra zahraničia, ktorý tvrdí, že „Rusom treba odpustiť“. Ako? Odpustiť požiar na streche obytného domu, výbuch v nemocničnom krídle, detskú krv v schodisku paneláku?
Kyjiv sa prebudil do pekla. Slovensko ešte spí.
Podľa oficiálnych správ ruská armáda vypustila viac než 500 dronov, 11 balistických rakiet. Bol to najmasívnejši ruský dronový útok proti od začiatku vojny. Takto si Rusi predstavujú ruský mier. 23 zranených len v samotnom Kyjive. Výbuchy zasiahli obytné štvrte, zásobovanie elektrinou, železnice. V niektorých oblastiach sa neozýval výbuch len raz – ale opakovane. Ako keby niekto chcel dobiť vôľu ľudí znovu a znovu. A kým Ukrajina opäť zachraňuje svojich zranených. pochováva mŕtvych, premiér Fico si trúfa do kamery povedať, že je to „nezmyselná vojna“. Nezmyselná? Nie, pán premiér. Táto vojna má svoj zmysel. Je to vojna za prežitie. A aj za nás.
Odchádza Rus? Nie. Prichádza.
Minister vnútra Kaliňák pokojne vyhlási, že „ten Rus raz odíde“. Možno, áno. Ale nie sám od seba. Nie s kyticou v ruke. Odíde len vtedy, keď bude zatlačený, zastavený, porazený. Rus, ktorý dnes posiela výbušniny na hlavné mesto susedného štátu, neodchádza. On plánuje. Testuje. A sleduje, ako reagujeme. A keď nás počuje hovoriť o odpustení, slabosti a neutralite, smeje sa. A nabíja ďalší dron.
Blanár, ktorý chce odpúšťať.
Minister zahraničia Juraj Blanár vyhlásil, že „Rusom treba odpustiť“. Odpustiť za čo, pán minister? Za Mariupoľ? Buču? Dnešný Kyjev? Odpúšťa sa tým, ktorí oľutovali. Ktorí priznali vinu. Nie tým, ktorí pokračujú v terore, ničení a vraždení. Nie tým, ktorí útočia pod rúškom noci na detské izby. Ak odpustenie vyzerá takto, potom je to len iné slovo pre zradu.
Ticho je spoluvina.
Slovensko dnes zlyháva. Politicky, morálne, historicky. Naši najvyšší predstavitelia hrajú ruskú hru. Ich slová sa už objavujú v ruských štátnych médiách ako dôkaz, že „Západ sa láme“. Ale nie. Slovensko sa láme. Nie Ukrajina.
Deti v Kyjeve dnes zaspávali v objatí vystrašených matiek, ktoré nevedeli, či sa dožijú rána.. Starci utekali dolu schodmi, ktoré ich nohy už ledva uniesli. Zdravotníci robili zázraky so sviečkami a powerbankami. A my tu? V parlamente sedí človek, ktorý za vlastizradu označuje pomoc. Je to hanba. A raz sa za ňu budeme zodpovedať. Nie pred históriou. Pred vlastným svedomím.
Našťastie, nie všetci mlčia.
A predsa tu je aj iný hlas. Hlas občanov. Ľudí, ktorí nezabudli, čo je súcit a česť. Slovákov, ktorí napriek propagande a cynizmu pomáhajú – posielajú peniaze na drony, na lieky, na pomoc deťom. Vďaka vám vozíme materiál, organizujeme tábory pre deti z frontu, podporujeme obrancov aj civilistov. Nie vláda. Nie štát. Ľudia.
Ďakujeme, že nie ste ako Fico, Kaliňák alebo Blanár. Ďakujeme, že ostávate ľuďmi.
