Po prvom útoku ruským FPV dronom na auto, ktoré vozí ľudí a zásoby na prvé línie, je vodič „200“ (mŕtvy), „300“ (zranený) alebo sa už bojí ísť. Gruzín prežil v zdraví už päť takých útokov. Štyrikrát mu výbuch zdemoloval auto, no on našťastie stihol vyskočiť a zostal celý. A stále jazdí. Päťkrát denne vozí chlapcov a náklad na rôzne miesta v blízkosti frontovej línie v okolí ukrajinskej Kostyantinivky.

Keď nám v to ráno dáva inštrukcie, dobre vie, o čom hovorí. „Ak sa objaví dron, okamžite von z auta. Nezostaň stáť. Bežíme každý iným smerom, ukryť sa niekam pod stromy alebo kríky.“

Na fronte sa logistika stáva čoraz tvrdším orieškom. Frontová línia sa z jasnej čiary zmenila na sivú zónu, nad ktorou lietajú drony a striehnu na vojakov protivníka. Na „nule“, línii kontaktu, na pozícii pod zemou, je to bezpečnejšie než cestou na ňu. Dronov nad hlavami je čoraz viac. Rusi využívajú optické vlákna, aby sa ich drony nedali rušiť, automatické prelaďovanie frekvencií, v noci drony s termovíziou. Ukrajinci im nezostávajú nič dlžní. No enormné nebezpečenstvo zo vzduchu znamená, že vojaci z brigády Azov musia na prvé pozície kráčať pešo aj viac ako dvadsať kilometrov. Voziť ich je veľmi nebezpečné. Na auto sa cieli ľahšie než na ľudí. A niet šoférov ochotných ísť na smrť. Zostal už iba Gruzín.

Už nebude zabíjať

Najnebezpečnejší vojak súčasnosti je presne ako Fog v bunkri, ktorého práve sledujem pri práci. Cez okuliare sa pozerá na to, čo vidí jeho kamera. Pred sebou má laptop napájaný z nabíjacej stanice, tá berie energiu z generátora, ktorý môže byť zapnutý iba cez deň, lebo v noci by produkoval teplo, ktoré by zachytili ruské drony s termovíziou.

Ďalší z osadenstva bunkra, Talib, vybehne z diery a cez zákop chránený maskovacou sieťou až niekde medzi kríky, odkiaľ môže dron s náložou výbušniny odštartovať, a čo najrýchlejšie sa ponáhľa opäť pod zem. Ruské drony nesmú zaznamenať pohyb a „spáliť“ – prezradiť tak pozíciu – ako sa tu hovorí. Najobávanejší vojak odštartuje a riadi dron, ktorý tu nahradil konvenčné zbrane, až nad pozície okupantov. Je kľúčové, aby ho Rusi nerušili a nezostrelili. Ak sa mu podarí nebadane dostať nad objekt, ktorý si zaumienil zničiť, rýchlo sa spustí dole, naletí naň a…

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Vampír je príliš veľký, aby mohol štartovať za svetla.

Tento raz to bola ruská húfnica. Už nebude zabíjať. „Svojich ‚FPV-čnikov‘, ktorí mali pozíciu brániť, by mali Rusi preradiť k pechote,“ zasmeje sa Fog. O pár minút je pripravený na vzlet ďalší dron.

Dronisti Fog, Kodak a Talib posielajú na ruské pozície výbušné balíčky celý deň. Je to rovnaký kolobeh. Pripraviť FPV dron, priniesť kus munície – z bezpečnostných dôvodov ju nemôžu skladovať v bunkri. Pripevniť ju pod dron. Potom si Talib natiahne vestu a prilbu a vynesie dron na miesto štartu. Občas nezájde ďaleko. Vystrčí hlavu spod maskovacej siete a zbadá alebo začuje ruský dron. Takže sa ponáhľa naspäť pod zem. Zvyšok práce je na Fogovi a Kodakovi.

Kancelársky planktón

Čo robili pred vojnou? Chalani sa usmejú. „Ja som pracoval v korporáte. Kancelársky planktón,“ povie Talib. Kodak a Fog animovali reklamy, filmy a spoty. Teraz je ich kanceláriou, spálňou, kuchyňou aj obývačkou táto diera v zemi. Ciele im vyhľadávajú drony rozviedky. Oni potom vypustia svoj dron vyzbrojený muníciou a letia k ruským pozíciám. Pomedzi útoky sa rozprávame. Tu, pod zemou, v diere vykopanej do hliny, s igelitom natiahnutým nad hlavami, hovoria o tomto všetkom, akoby v tých korporátoch ešte stále pracovali. A je to úplne pochopiteľné. Fog bol predtým v pechote. Ako tu hovoria, hrýzol zem. Pechota je najnevďačnejšia, najnebezpečnejšia pozícia. „Keď som sa bál, pomáhala mi modlitba.“

Príde čas obeda, ale nikomu sa veľmi nechce jesť. Talib, Kodak a Fog sú tu aj desať dní. Pijú energetické nápoje, jedia sladkosti, na plynovom variči si občas uvaria vodu na kávu. Majú bledé, unavené tváre. Po obede si na chvíľu oddýchnu. Natiahnu sa na posteľ a skrolujú mobily. Vďaka starlinku majú spojenie so svetom.

O štvrtej je tu Gruzín opäť. Vyzdvihuje nás a vezie ďalšie zásoby na pozíciu logistov, ktorí ju budú ďalej posielať dronmi. Gruzínovo auto má okolo seba klietku z pletiva a „reb-y“, ale ani to nie je zárukou bezpečnosti. Zastaví vždy len na minimum času. Vojaci rýchlo vykladajú z korby auta materiál. Gruzín zatiaľ stráži s automatom v ruke. Pre prípad, že zbadá ruský dron. Potom sa natlačíme dovnútra a Gruzín sa s nami divoko rozbehne.

Zásielky

Pozícia logistov, kde strávime noc, je medzi stromami a chráni ju natiahnutá sieť proti dronom. Pod zemou je malý bunker vystužený drevom, energiu zabezpečujú nabíjacie stanice a generátor. Na ďalších miestach sú zásoby munície a balíky, ktoré budú dronisti v noci doručovať chlapcom dopredu. Sú tu traja: Inžinier, Mark a Retro. „Službu“ majú osem až desať dní. Potom ich prídu vystriedať – ak to situácia dovolí.

Foto: JANA ČAVOJSKÁ

Predtým pracovali v kancelárii, teraz vypúšťajú drony.

Tento interval sa stále predlžuje, kedysi, keď im ešte nelietalo nad hlavami toľko dronov, mohli rotovať častejšie. Možno preto Inžinier nie je v najlepšej nálade. Nemôže ukázať svoju tvár. Na jeden kus munície, ktorý po zotmení zhodí na ruské pozície, napíše: Za Sovu. „Bol to môj veliteľ. Najlepší človek, akého som stretol. Rusi ho zabili. Odvtedy bojujem zaňho a neprestanem, kým okupanti neodídu z mojej krajiny.“

Oči mu zasvietia, až keď potrebujem ísť na záchod. „Tak to pôjdeme spolu,“ usmeje sa takmer šibalsky. Na mieste, kde sa môžete ísť vymočiť len vo dvojici a jeden z vás pritom musí s automatom striehnuť na drony, sa ľady lámu ľahko.

Motocyklová sezóna

Retro je Retro, lebo je najstarší. Má 37 rokov. Keď sa zotmie, s ostatnými nakladajú pod Vampíra, veľký dron prezývaný aj Baba Jaga, balíčky pre prvú líniu a Retro ich potom z bunkra posiela ďalej. Vampír je príliš veľký na to, aby mohol letieť za svetla. Každý robí všetko preto, aby bol vonku čo najkratšie. Nechcú sa prezradiť. „Aj keď Rusi o tejto pozícii pravdepodobne vedia,“ šokuje ma Inžinier. Potom to vysvetlí: „Radšej nám ničia antény, drony a zásielky. Keby zničili pozíciu, vybudovali by sme si novú, a museli by ju prácne hľadať.“

Logisti postupne štartujú drony až do svitania. „V lete sú noci krátke, takže pracujeme kratšie než v zime,“ opisujú výhody ročného obdobia. V bunkri majú okrem priční k dispozícii pár poličiek a plynový varič. Najčastejšie jedávajú instantné kaše a sladkosti. Ráno idem ešte raz do najvzdialenejšieho kríka, kde máme toaletu. Rozumej plytkú jamu a lopatu, aby každý po sebe všetko zahrabal. S mojím strážcom začujeme nezameniteľný zvuk motocykla. To letí šahíd.

Rusi tu však útočia aj na ozajstných motocykloch. Sedia na nich po dvoch a proti Ukrajincom ich ide naraz niekoľko, niekedy aj desiatky, aby bolo ťažšie zamieriť na nich FPV dronmi. „Jednu križovatku poľných ciest pod Toreckom voláme križovatka smrti,“ povedal nám veliteľ Buď. „Tí Rusi, ktorí sú na fronte dlhšie, vedia, že kto ňou prejde, nevráti sa živý. Minule tam celá vlna vojakov zrazu odhodila motocykle a rozbehli sa preč. Nováčikom však ich velitelia tvrdia, že sa im darí útočiť a od nich potrebujú len, aby išli čo najrýchlejšie a čím skôr sa dopravili na určené miesto. Kým sme na svojich pozíciách, neprejdú.“

Verím, že ma ochráni

Ráno nám vysielačkou oznámia, že Gruzín po nás príde o šiestej. Tento čas sa ešte párkrát posúva, rozviedka stále vidí nad našimi hlavami ruské drony. Konečne je ako-tak ticho. Prichádza oklietkované auto, ktoré poznáme zo včera. Gruzín má napriek tomu, že šanca prežiť cestu z Kostyantinivky je približne 50-percentná, dobrú náladu. Každý vojak na pozícii o ňom rozprával ako o hrdinovi. Pýtam sa ho, či nemá strach. Spod nepriestrelnej vesty a trička vytiahne retiazku s krížikom. „Verím, že ma ochráni. A svoju prácu mám rád. Predtým som bojoval na rôznych pozíciách. Ale už starnem, mám štyridsať, moje telo už nie je silné ako kedysi. Teraz som najužitočnejší ako šofér.“

Vojaci rýchlo vyložia náklad. Naspäť sa vezieme len dvaja. Sedíme vzadu, nech má Gruzín lepší výhľad napravo. Otvorí okná, aby lepšie počul a videl nepriateľské drony. Plynový pedál pritlačí na podlahu. Hrkoceme cez polia a po blatistých cestách. Gruzín striedavo kontroluje situáciu napravo a naľavo. Tvár sa mu uvoľní až pred Kostyantinivkou. Na mesto Rusi zhadzujú kab-y a rozbíjajú ho na ruiny, no oproti miestam, z ktorých práve ideme, je to aspoň teraz cez deň oáza pokoja. „Dúfam, že na vás dozadu neťahalo cez otvorené okná,“ ospravedlní sa Gruzín a je to také absurdné, že sa rozosmejeme.