S Marcelom Rebrom sme NEZLOMNÍ. V tom slovíčku a názve nášho občianskeho združenia je zakódované: Neprestaneme bojovať so ZLOM, NIkdy. Ale nezlomní sú hlavne Ukrajinci a Ukrajinky. Ľudia, ktorých stretávame na našich cestách na Ukrajinu a ktorým sa snažíme aspoň trochu pomáhať. Všetka pomoc smeruje ku konkrétnym ľuďom, ktorých poznáme osobne, sme s nimi pravidelne v kontakte a to, čo vďaka našim darcom dostaneme, im aj priamo odovzdáme.
Zničené autá medzi Bučou a Irpiňom. (zdroj: Jana Čavojská)
Mohla by som tu teraz vymenovať stovky nezlomných Ukrajiniek a Ukrajincov, ktorých som za tri roky vojny stretla. Tisíce. Za hranicami ich krajiny, usilovne pomáhajúcich v bezpečnejších regiónoch, tých z neustále ostreľovaných, polozničených miest a dedín a studených príbytkov, aj obrancov Ukrajiny zo zákopov na línii 0. Každý jeden z nich by si zaslúžil zmienku, aspoň pár slov a silné objatie k tomu. Na to tu však nie je priestor. Tak za všetkých spomeniem aspoň niektorých. Ich celé príbehy som už napísala.
Tetyana (zdroj: Jana Čavojská)
Tetyana Marko Remenyuk, ktorá stratila prvého muža ešte v bojoch na Donbase v roku 2014 a druhý bol osem mesiacov v ruskom zajatí. Musela sa vyrovnať s rodinnou tragédiou a žiť ďalej pre pomoc Ukrajine a pre svojho synčeka. Dokázala to. Dnes cez ňu prúdi množstvo pomoci na frontovú líniu a organizuje rehabilitačné tábory pre ženy, deti a rodičov, ktorí vo vojne stratili mužov, otcov a synov. My, NEZLOMNÍ, spolu s občianskym združením Berkat, sme zafinancovali už desať týchto táborov, dva sme zorganizovali na Slovensku a na ďalšie sme finančne prispeli. A pokračujeme. Prispieť môžeš tu:
https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny
Irina s vnučkou Darou ukazujú svoju maskovaciu sieť. (zdroj: Jana Čavojská)
Irina Sidorenko, ktorá doma v Kramatorsku od vypuknutia vojny na Donbase v roku 2014 organizovala skupinu dobrovoľníkov, s ktorými vyrábala maskovacie siete pre obrancov Ukrajiny. V máji 2022 musela z Kramatorska odísť, boje sa priblížili príliš. Žije v Kutsivke v Čerkaskej oblasti, ale siete s manželom Vladimirom vyrábajú ďalej. Sú dôchodcovia, materiál si kupujú z dôchodkov a darov od priateľov. Podporiť ju môžeš tu:
https://donio.sk/maskovacie-siete
Saňa sa modlí so „svojimi“ chlapcami (zdroj: Jana Čavojská)
Armádny kaplán Alexander Reshetnik, ktorého som stretla v Slavyansku v roku 2015. Evakuoval ľudí z nebezpečných miest Donbasu a tým, ktorí sa rozhodli zostať, vozil potraviny a veci na prežitie. Dnes robí presne to isté. Plus zháňa pomoc pre svoj batalión, lebo v tejto vojne je každá jednotka aj fundraiserom, veľa vecí si musia zabezpečovať sami. Vrátane dronov. Tie vozíme rôznym operátorom dronov pozdĺž celej frontovej línie. Napríklad Sťopovi z brigády Azov. Keď Rusi pred tromi rokmi zaútočili na Ukrajinu, žil aj s manželkou a dvomi deťmi v Dánsku, mal tam dobrú prácu a priateľov. Napriek tomu neváhal ani minútu. Vrátil sa domov brániť svoju krajinu. „Takú?“ čudovali sa jeho kolegovia. Ukrajina mala vtedy povesť skorumpovaného štátu, v ktorom máločo funguje a ľudia odchádzajú do zahraničia, aby vôbec zarobili normálne peniaze. Neskôr vyjadrovali obdiv. Videli, ako malá krajina, jej obrancovia a Sťopa vzdorujú veľkému Rusku.
Sťopa v zničenom Lymane. (zdroj: Jana Čavojská)
Byť so Sťopom a jeho mužmi, to dodá človeku nádej. Pri obrane svojej krajiny vedia, čo robia, ide im to dobre a hlavne najdôležitejšie sú pre nich životy ľudí. U ich technikov v blízkosti frontu to vyzerá ako v nejakom technologickom start-upe. Počítačoví geekovia si nosia „do práce“ banány, čučoriedky a jogurtové nápoje. Ich systém práce ukazuje, že vojna sa nebojuje len v blate s automatom. Aby mohli ďalej stáť na svojich miestach, potrebujú pomoc. My nekrvácame z rán od Rusov tak ako chlapci a dievčatá v zákopoch. Dávame „len“ peniaze. Na nákup dronov:
Alebo turniketov na zastavenie krvácania:
Ďalší skvelí ľudia sú Inna a Roman Golubevovci, pastor z mesta Nikopol s manželkou. Mesto Rusi neustále ostreľujú, deti nechodia do školy, často je nebezpečné vyjsť aj na ulicu. Inna a Roman organizujú vo svojom chráme sobotné popoludnia pre deti s hrami, aktivitami a teplým obedom. Vďaka našim darcom sme do stoviek rodín v Nikopole a okolí mohli v decembri priniesť trochu vianočnej nádeje v podobe potravín a sladkostí. Potom sme zobrali do tábora do krásnych, bezpečných hôr v Zakarpatí prvých 65 detí. Aby si na 7 dní oddýchli od vojny. Nasledovať budú ďalšie. Dúfame, že ich bude čo najviac. Prispieť môžeš tu:
https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol
Dnes už viem aj to, že NEZLOMNÍ ste aj vy všetci. Vy, ktorí ste sa postavili zlu tu v našej krajine, nechcete sa zmieriť s neslobodou a pomáhate zo všetkých síl ľuďom, zasiahnutým konfliktom na Ukrajine, ale aj inde vo svete. Práve teraz je to veľmi dôležité.
