V pondelok bolo tretie výročie začiatku „trojdňovej špeciálnej operácie“. Smutné výročie. Analytici sa predbiehali v odhadoch škôd, strát, mŕtvych a zranených na jednej aj druhej strane. Čísla, čísla, čísla. Lenže za každým jedným číslom sa skrýva človek. Človek s jeho osudom, históriou a zmarenou budúcnosťou. Ženy, chlapi v mojom veku, chalani vo veku mojich synov. Ľudia, ktorí zomreli, preto, lebo sme to dovolili. Áno my. My všetci. Svet to dovolil. A svet som aj ja, aj ty!
Vojna v Ukrajine totiž nezačala v roku 2022 a netrvá tri roky. Začala v roku 2014 a trvá 11 rokov. Lenže vtedy to pre nás nebola vojna. Bol to konflikt. Konflikt kdesi na východe Ukrajiny. Dovolili sme vtedy Rusom aby ich zelení mužíci obsadili Krym, časť Donbasu a Luhanska. Aby zorganizovali podvodné referendá. Aby si neskôr, v roku 2022, zapísali do ústavy nové územia. Dokonca aj Cherson, z ktorého ich Ukrajinci vyhnali. A keď ich majú v ústave, tak sú logicky a nezvratne ich. Podľa ruskej logiky. Nie nezvratnej, ale zvrátenej.
Teraz by chceli vyjednávať o mieri. O ruskom mieri, ktorí vyhovuje Rusom. Ak im ustúpime, kto nám zabezpečí, že o pár rokov si nezapíšu do ústavy Michalovce, Prešov, Košice? Veď ani sami Rusi presne nevedia, kde presne sú hranice ich ríše zla. Vlastne vedia. Sú tam, kde je ich armáda.
Medzi nami a ruskou armádou je Ukrajina. Ukrajinci bojujú a zomierajú nielen za svoju slobodu, ale aj za našu. Bojujú a zomierajú za celý slobodný svet. A slobodný svet im preto musí v tomto boji pomáhať.
Pomôcť môžeš aj ty dobrý človek. Napríklad cez niektorú z našich zbierok na podporu Ukrajiny:
Ďakujeme!
