Keď London rozsvieti svetlá, sklopí z očí nočné videnie a zapáli si cigaretu, viem, že z najhoršieho sme vonku, aj keď jeho šialená rýchla jazda poľnou cestou popod remízky stále pokračuje. Cesta na pozície a naspäť z nich sa v posledných mesiacoch stala najnebezpečnejšou časťou bojových operácií. Vo vzduchu je totiž veľa ruských dronov.
Dronov s nočným videním a na optovlákne, takže sa pred nimi neskryjeme, aj keď máme na streche auta plno rôznych antén. Na pozícii v bunkri pod zemou toho hrozí oveľa menej ako v aute, ktoré sa rúti nočnou krajinou. Teda kým ju Rusi neodhalia a nepošlú na ňu nejaký silnejší kaliber.
Partia, s ktorou sa práve natriasam na zadnom sedadle čiastočne oklietkovaného a opancierovaného tereňáku, absolvuje túto cestu tam a späť každú noc. Pracujú potme. Lietajú s „bombermi“, veľkými hexakoptérami Vampire, s dronmi prezývanými aj Baba Jaga.
Za denného svetla by boli príliš viditeľné. Robia logistiku buď svojej pechote na predných pozíciách, alebo ruským okupantom. Každému však doručujú niečo iné. Svojim zásoby a na Rusov zhadzujú granáty. Vampire, pôvodne používaný v poľnohospodárstve, odnesie až pätnásť kilogramov. Takže v oboch prípadoch to je poriadna nádielka.
Kde zohnať taktické topánky?
Pozície 56. brigády sú niekde medzi Kramatorskom a Časiv Jarom. Presné miesto neviem, a aj keby som ho vedela, nesmiem vám ho povedať. Rovnaké je to s občianskym menom veliteľky trojčlenného oddielu dronistov. Odkedy vstúpila do armády, hovorí si Runa.
Má 26 rokov a 156 centimetrov. To znamená, že jej nič zo štandardného výstroja nie je dobré. Uniformu si ani neprevzala, radšej si všetko zohnala sama. „Moja veľkosť topánok je 36. Prešla som asi tisíc e-shopov, kým som objavila taktické topánky tridsaťsedmičky,“ zasmeje sa v podzemnom bunkri.
Sme v niektorej z dedín za Kramatorskom. V jednom z domov, ktorý jeho majitelia už dávno opustili, Runa so spolubojovníkmi býva. Lepšie povedané, pod ním. V dome používajú kuchyňu, na záhrade latrínu a na dvore provizórnu sprchu. Inak sa ich život odohráva pod zemou.
Musia byť čo najmenej nápadní. Aj tu lietajú ruské výzvedné drony. Hľadajú presne také ciele, ako je ich základňa. Dvor spolu s vojakmi obývajú mačky z okolia, ktoré Runa kŕmi, a Runin obrovský rotvajler Šon.
Toto je Runin svet. Na rotácii nebola už tri roky. „Je nás málo,“ hovorí. Ochota ľudí bojovať klesá. Cítiť, že brániacej sa armáde chýbajú čerstvé sily. Runa do nej vstúpila pred siedmimi rokmi. Mala devätnásť, celú strednú uvažovala, že vstúpi do armády. Potom postavila rodičov pred hotovú vec. Drobná mladá žena išla k delostrelcom. Pravidelne ich posielali do zóny ATO na východ Ukrajiny, teda v zóne neďaleko pozícií proruských separatistov, ktorú Ukrajinci volali Protiteroristická operačná zóna. Konflikt bol zamrznutý a vojakov nedokázal úplne pripraviť na to, čo malo prísť 24. februára 2022.
Runina jednotka slúžila v Piskoch, prakticky na predmestí Donecka. „Bola som na pozícii. Nadránom začalo všade okolo hrmieť. Pozreli sme na správy na internete. Pochopili sme, čo sa dialo. Nebola som na to pripravená, ani chlapci okolo nie. Ale zostali sme na svojom mieste. Bojovali sme, postupne sme si zvykli na ostreľovanie a výbuchy,“ rozpráva Runa. Bola vtedy veliteľkou oddielu delostrelcov. Používali protilietadlové delo ZU 23 2 a neskôr S 60.
Najťažšie je, keď bratia umierajú
S príchodom dronov na optovlákne stratilo delo význam. „Nijako ho neuchrániš,“ vysvetľuje Runa. Delostrelci z 56. brigády sa logicky preorientovali na drony. Niektorí na FPV. Malá Runa na veľké Vampire.
Minulú noc so Stoadinom a s Koršonom o dron prišli, nepriatelia im ho zostrelili. Preto dnes nakladajú do auta nový aj spolu s granátmi, ktoré budú zhadzovať na ruské pozície. Slnko zapadá. London naštartuje auto a začne sa prvá divoká jazda na pozíciu.
Balistickú prilbu si nasadí až za dedinou. Rútime sa rýchlosťou neprimeranou terénu. London využíva remízky ako prirodzený úkryt pred ruskými dronmi. Keď dorazíme na pozíciu, kľúčové je rýchlo vyskákať z auta, vyložiť náklad a napínať pritom uši, či nezačujeme bzučanie drona. Auto sa čo najrýchlejšie vydáva na spiatočnú cestu a my bežíme do bunkra. Nesmieme byť nápadní, dlho sa motať vonku a „spáliť“ – prezradiť pohybom pozíciu.
Runa vie o brigádach, kde ženám automaticky ponúknu len pozíciu medičky, kuchárky alebo administratívu v tyle. Ona sa v 56. brigáde s ničím takým nestretla. „Každej žene povedia, nech to skúsi a prejde výcvikom,“ povie a spomína na spolubojovníčku, ktorá sa hlásila k pechote. Najťažšia práca. Tí, ktorí hryzú zem, hovoria o nich ostatní. „Tá vojačka robila prácu rovnako dobre ako muži. Mala toľko energie, že ostatných ešte dokázala motivovať. Zo zdravotných dôvodov však musela skončiť.“
Zranenia sa Rune doteraz vyhýbali. Črepiny po výbuchoch ju ako zázrakom nikdy nezasiahli. Ani keď na ich pick-up padla FPV a dvoch jej druhov výbuch ťažko zranil. Runa má za sebou niekoľko otrasov mozgu. Po jednom zle počuje na ľavé ucho.
No situácie, v ktorých bola blízko smrti, nepovažuje za to najťažšie. „Najťažšia je smrť spolubojovníkov,“ povie. Vojaci si medzi sebou hovoria bratia a sestry. Runa mala takého blízkeho brata. Spolu začali slúžiť v roku 2018. „Bol veľmi odvážny. Vždy chcel byť vpredu. Odišiel od delostrelcov a začal pracovať ako evakuačný šofér. Vyviezol veľa zranených. Zabil ho ruský FPV dron pri jednej evakuácii. Stratila som už veľa bratov a priateľov. Keď máš svoje úlohy, pracuješ a na nič iné nemyslíš. Ale keď zostanem sama v zákope a spomienky na nich sa mi vracajú, veľmi to bolí.“
Runa na chvíľu stíchne a potom dodá: „Ale držíme sa. Pracujeme ďalej. Vojna trvá a bez strát sa bojovať nedá.“ Úľavu od psychickej bolesti cíti, keď sa dáva tetovať. Fyzická bolesť vtedy na chvíľu prehluší tú vnútornú. Na tele má veľa tetovaní od kramatorského tatéra. Najradšej má valkýry a runy. Jej obľúbená je runa vojny a víťazstva. Tá jej aj dala vojenské meno.
Obzor načerveno
Stoadin a Koršon pripravujú vampíra. Keďže je nový, potrebujú na to viac času ako zvyčajne. Runa si pozerá odkazy ľudí a píše ich na granáty. „Za Francúza.“ „Za Ňjú-jork.“ Na ďalších sú mená tých, ktorí Rune napísali, aby dnes v noci zhodila nálož za nich. Vojaci veria, že podpísané strely nájdu svoj cieľ.
Keď chceme vyjsť spod zeme, najprv počúvame pri východe, či sa nad nami neozýva bzučivý zvuk dronu. Nakoniec si vôbec nie som istá tým, čo počujem. Neviem, či sa mi to zdá alebo tam naozaj je, či je ruský alebo náš. Táto partia má na háku balistické vesty. Koršonovi stačí obyčajné vojenské tričko a Stoadin má tričko s kresbou dronistky a vampíra a nápisom: „Noc nie je len na lásku.“ Prilbu si založí, len keď už je toho bzučania nad hlavami naozaj priveľa.
Po chvíli sa k nám pridá potulná hrdzavá mačka. Každonočná návštevníčka. V bunkri má už svoju misku na žrádlo. Koršon sa sústredí na prácu. Úsmev na tvári mu vyvolá len mačka. Túli sa k nemu a spokojne pradie.
Keď je Vampire pripravený na štart, Stoadin a Koršon naň pripevnia muníciu, ktorú má niesť. Vonku si svietia len infračerveným svetlom. Vieme, že pár sto metrov od nás sú pozície ďalších dronistov a že noc je rušná. Okolo je donbaská rovina. Žiadny svetelný smog. Je jasná letná noc a na oblohe žiaria stovky hviezd. Takmer idylka. Obzor sa však každú chvíľu rozžiari načerveno. Ruské KAB vybuchujú v Kostiantynivke, Kramatorsku a Slaviansku.
Bojujem, no neochránim deti v tyle
Čo cíti Runa k Rusom? „Veľkú nenávisť,“ hovorí. „Ich krajina je obrovská. Prečo chcú ešte aj tú našu? Prečo posielajú rakety do tyla, na civilistov, na deti? Zabili už toľko detí. Je vojna, tu je front, tak bojujme na fronte, vojaci medzi sebou. Ale oni ostreľujú školy a nemocnice. To ťa veľmi demotivuje. Lebo si tu robíš svoju prácu, bojuješ, brániš Ukrajinu, ale nemôžeš ľudí v tyle ochrániť od rakiet. Nemôžem ochrániť deti. Vidím ich umierať a nenávisť vo mne rastie.“
Runa v bunkri na ovládacom pulte navádza vampíra na ruskú pozíciu, ktorú im vyhľadala rozviedka. Termokamera na drone ukazuje krajinu, nad ktorou letí, a po uvoľnení munície aj mohutný výbuch. Zásah je potvrdený. Dron sa vracia naspäť, aby odniesol ďalšiu várku smrti. Rusi niekde pár kilometrov od nás teraz robia presne toto isté. Toto je vojna dronov. Z veľkej časti nahradili konvenčné zbrane. Stoja zlomok ich ceny. A na front priniesli predtým nepoznané nebezpečie.
Runa nemala tri roky poriadne voľno, neopustila Donbas. Unavená vraj nie je. Nemôže byť. Rusi majú prevahu v počte ľudí aj dronov. Občas jej spolubojovníci z pechoty niekoho zajmú. Ruskí zajatci obvykle robia zo seba hlupákov. Tvrdia, že nevedeli, kam idú. Iní rozprávajú, že Ukrajincov ovládajú Američania a oni im prišli na pomoc, aby nemuseli bojovať za americké záujmy. „My máme pritom len jeden záujem: žiť vo svojej krajine, v ktorej nebudú oni,“ konštatuje Runa.
„Jedného zajatého sme sa pýtali na jeho motiváciu bojovať. Že za aké idey šiel do vojny za Rusko. Povedal, že si nabral veľa pôžičiek a nemá z čoho žiť, tak narukoval, lebo armáda dobre platí. Takže jeho ideou boli peniaze. Na pozíciách oproti nám je aj veľa zekov. Väzňov. Všetci, ktorých sme zajali, sedeli za závažné trestné činy. Vraždy a násilie.“
Z odpočutej rádiovej komunikácie ruských veliteľov s vojakmi Runa vie, že ruskí vojaci ustúpiť nesmú. „Velitelia im kážu ísť vpred s tým, že ak sa vrátia dozadu, zastrelia ich. Svojich vlastných! Svojich poranených neberú. Pre nás je evakuácia prioritou za každých okolností. U nich platí bojuj alebo skap.“
Vampire zatiaľ opäť letí vzduchom so svojím smrtiacim nákladom. Zopakuje sa to ešte niekoľkokrát. My neustále striehneme na ruské drony. Runa, Stoadin a Koršon sa vo filnálnej fáze letu striedajú, kto zhodí smrtiaci náklad na ruskú pozíciu. Rune pritom spokojne pradie na kolenách hrdzavá mačka. Vojna je blízko a zároveň pôsobí nereálne. Akoby sa odohrávala len vo virtuálnom svete ovládacieho pultu od vampíra.
Pred jednou v noci zhodí dron posledný granát. Termobarický. Cieľ je potvrdený. Dronisti balia. London kdesi v dedine je pripravený na cestu do zóny smrti, aby nás vyzdvihol. A na obzore stále vidíme červené výbuchy ruských rakiet v ukrajinských mestách.
