Už sa z toho stal zvyk: každé ráno ako prvé otvorím správy z Ukrajiny o ruských nočných útokoch a tŕpnem, koľko ľudí zas zomrelo kvôli rusom, ktorí útočia na cudziu krajinu a jej obyvateľov. Zakaždým mi je z toho hrozne. Dobre viem, že ľudia nemôžu tráviť každú noc v pivniciach, krytoch a metre. Neustále čelia obrovskému teroru, ktorý zabíja deti v ich postieľkach, vraždí nevinných a ich krajinu rozbíja na trosky. Keď potom stretávam Ukrajinky a Ukrajincov, nechápem, odkiaľ berú silu sa usmievať. Ako teraz na našom tábore. Ženy, ktorých muži odišli brániť Ukrajinu a sú nezvestní (čo často znamená, že mŕtvi), sa na nás cez slzy usmievali a hovorili: „Všetko bude dobré.“

V stredu sa vrátili domov do Kyjeva a okolia. Tam Rusi teraz útočia nepretržite. Túto noc zasiahli dronom deväťposchodový a šestnásťposchodový obytný dom. Zabili troch ľudí a zranili 29, 7 z toho sú deti.

V tábore sme videli, aké dôležité je, že deti a ich mamy aspoň na 7 dní mohli uniknúť z toho prostredia do ticha a pokoja Karpát. „Som učiteľka, zo svojho platu by som si takýto pobyt nikdy nemohla pre seba a deti dovoliť,“ povedala nám jedna z nich. V horách napadol prvý sneh. Deti mali radosť, spúšťali sa na lopároch, stavali snehuliaka. No videli sme aj deti, ktoré sa takmer neusmiali. Nemohli. Ešte aj po tom snehu sa spúšťali s vážnymi tváričkami. Lebo prežili niečo strašné.

Plánujeme aspoň na 7 dní vytrhnúť z prostredia ostreľovania a výbuchov čo najviac detí. Najbližšie to budú deti a manželky zabitých vojakov a deti z ostreľovaného Chersonu. Vieme, že nech pripravíme akokoľvek atraktívny program, jednoduché ticho a bezpečie bude pre ne najdôležitejšie.

Pomôcť nám môžeš tu:

https://donio.sk/sedem-dni-bez-vojny

ĎAKUJEME