Do mestečka Nikopoľ prichádzame neskoro večer. V centre mesta je tma. Slabé osvetlenie presvitá len zo zatemnenej samoobsluhy. Ľudia si na cestu k nej svietia baterkami a mobilmi. Ako prichádzame na parkovisko, reflektory automobilu osvetlia staršiu ženu. Máva na nás. To musí byť Ľudmila. Pastor protestantskej cirkvi Roman, s ktorým sa máme zajtra stretnúť, nám na dnes vybavil ubytovanie u nej. Zvítame sa. Býva hneď za rohom. „Ako je to s elektrinou? Je podľa grafikonu?“ pýtam sa ukazujúc rukou na tmavé okná panelákov. „Ale kdeže. Elektrinu tu našťastie máme skoro stále. Aj vodu. Len na noc musíme zatemňovať. Rusi sú neďaleko, za riekou. Svetlo je pre nich cieľ. Dnes zabili 14 ročné dievča. Nakupovalo v lekárni,“ odpovedá a my si uvedomujeme krutú realitu života v meste pri frontovej línii. Mesto sa nachádza len štyri kilometre od frontovej línie. Tvorí ju rieka Dneper, široká niekoľko sto metrov. Rusi ju v podstate nemajú šancu prekročiť a tak v meste ani nie je riadna vojenská posádka.
Parkujeme pred domom a ubytovávame sa. Bytík je jednoduchý, ale čistý. Ráno vyrážame na stretnutie s Romanom. Zastavujeme pred kostolom. Na zábradlí je prevesené obnosené oblečenie, ďalšie je v krabiciach pri stene. Vyzerá to ako sklad charity niekde v krajine tretieho sveta, nie ako stánok boží.
Centrum pravoslávnej cirkvi v Nikople (zdroj: Marcel Rebro)
Biele auto je ideálny cvičný cieľ
Po chvíli prichádza Roman s manželkou Innou, pozývajú nás k nim na „faru“. Usádzame sa, Inna prináša čaj. Zrazu sa strhnem. Sme pár kilometrov od línie a ja som nechal auto stáť na nekrytom priestore. Ideálny terč pre drony. Uvedomujem si chybu, ospravedlňujem sa a vravím, že idem preparkovať auto niekam na bezpečné miesto. „Vaše je to zelené?“ pýta sa Roman. Prikyvujem. „Tak potom je všetko v poriadku. Na zelené neútočia,“ vraví. Nechápavo na neho pozerám. Zelená farba v kombinácii s maskovacou sieťou je dobrá kamufláž v lese, ale v meste je zelené auto pre ruské drony jasný cieľ.
Civilný automobil zničený pri ruskom útoku (zdroj: Marcel Rebro)
„Tu je to inak. Na druhom brehu nie sú regulárne jednotky. Načo aj. Cez rieku sa nedostaneme ani my ani oni. Určite nie nepozorovane. Majú tam také vojenské učilište. Pre dronistov a delostrelcov. Mesto používajú ako výcvikový polygón. Používajú FPV drony s čiernobielymi kamerami. Sú lacnejšie, ale tmavé autá na nich na ceste nie je dobre vidieť. Nie je tam kontrast. Preto útočia väčšinou na biele. Tie vidia dobre. A navyše ak máš zelené auto, je predpoklad, že je vojenské a že na ňom máš nainštalovaná rušičku. Takže by stratili spojenie a prišli by o dron. Preto trénujú len na bielych a civilných autách,“ vysvetľuje. Prekladám to kamarátovi Tomovi z Colorada. Dva krát, ale stále má pocit, že mi nerozumie. Chápem ho. Je dobrovoľník, čo chce pomáhať na Ukrajine. Pred týždňom priletel do Viedne a teraz je konfrontovaný s niečím čo nepatrí do jeho sveta. Lenže toto nepatrí do žiadneho civilizovaného sveta. Toto je „ruskij mir“. Ruský sveta a ruský „mier“.
Zdedili farnosť aj s dlhmi
Roman a jeho manželka Inna sa narodili na Donbase. Vyrastali v chudobných pomeroch, zoznámili sa na miestnej farnosti. Keď sa vzali, rozhodli sa pomáhať deťom s podobným osudom ako mali oni dvaja. Lenže prišiel rok 2014 a separatisti vyhlásili samostatnosť Doneckej ľudovej republiky. Spolu s ďalšími ľuďmi, čo nechceli žiť pod Rusmi, opustili domov a presunuli sa ďalej na západ. Žili v Dnipre, keď sa dozvedeli, že v Nikopole sa uvoľnila farnosť. Neváhali, presťahovali sa a prevzali ju. Aj s dlhmi, čo zanechal pastor moskovskej pravoslávnej cirkvi, ktorý tu pôsobil pred nimi. Zadlžený bol nielen kostol, ale aj byt čo ostal po ich predchodcovi. Napriek okolnostiam, vedeli, že sú na správnom mieste. Boh ich sem povolal.
Inna a Roman so spokojnou „zákazníčkou“ ich humanitárneho centra (zdroj: Marcel Rebro)
V meste už v podstate nič nefunguje. Fabriky sú buď zavreté, alebo fungujú v obmedzenom režime, na 20-30%. Ľudia teda zarábajú, nič alebo veľmi málo. Peniaze im vystačia sotva na základné potraviny. Nemajú financie na oblečenie, hygienické potreby. Z rozhovoru nás vyrušuje Romanov pomocník na fare Sergej. Prišiel pastor Andrej z vedľajšej farnosti, priviezol oblečenie. Vychádzame pred centrum. Vysoký chlap v kraťasoch spolu s pomocníkom vykladajú obsah kombíka. Krabice plné obnoseného oblečenia.
Pastor Andrej priniesol oblečenie pre obyvateľov Nikopolu (zdroj: Marcel Rebro)
Ruské drony ako súčasť života
Prichádza prvá žena. Zdraví sa s pastorom a jeho manželkou, nás si nevšíma. Prehŕňa sa v oblečení, spokojne si šomre popod nos. Prichádza ďalšia a ďalšia. Ukazujú jedna druhej svoje úlovky. Starý kabát bude dobrý na zimu, táto taška vyzerá skoro ako nová. Pomáhajú si navzájom. Sústreďujú sa len na tie šaty, naše fotoaparáty ich vôbec nezaujímajú.
Ženy v Nikopole si berú oblečenie z humanitárnej pomoci (zdroj: Marcel Rebro)
Bavíme sa s Romanom a Andrejom. Z vedľajšej ulice sa zrazu ozve výbuch. Tom sa preľakne, domáci sa tvária ako keby sa nič nedialo, ženy sa prehŕňajú v odevoch. Roman vyberá mobil a niečo kontroluje. „Padol do vedľajšej ulice,“ oznamuje kľudne a odkladá mobil. „Ľudia si už na tie drony a delostrelecké ostreľovanie zvykli. Je to súčasť ich života. Na jednej strane je dobré, že dokážu normálne žiť v takýchto podmienkach. Ale na druhej strane veľa ich zomrie zbytočne“.
Dopad dronu do vedľajšej ulice nikoho nezaujíma (zdroj: Marcel Rebro)
Staršia pani počas preberania odevov s niekým telefonuje. „Rýchlo poď na faru. Priviezli oblečenie. Sú to aj detské veci. Ponáhľaj sa,“ šomre do telefónu. O chvíľu pribieha chlapček v žltom tričku. Volá sa Víťa. Babka mu skúša bundu, topánky. Chlapec má však oči pre jedinú vec. Zeleno žltú loptu v rohu. Berie ju a už je nepúšťa z rúk. Nech sa deje čo sa deje, lopta je jeho. Babka mu balí veci do tašiek. „Zanes to rýchlo domov. A nech príde aj mama a sestra,“ dáva mu pokyny.
Lopta ako hlavný úlovok (zdroj: Marcel Rebro)
Z detí ulice sú deti farnosti
Detí ako Víťa je v meste veľa. Ich osudy sú podobné. Otec je na vojne alebo padol. Ak aj nie je na vojne, je bez práce. Do školy nechodia. Zhromažďovať sa je nebezpečné. Na začiatku prišlo na faru hľadať útočisko desať detí. Dve z nich si Roman s Innou adoptovali. Spolu s troma vlastnými ich teraz majú päť. A ďalších 1500 o ktoré sa starajú. V stredu a v sobotu pečú chlieb v mobilnej pekárni z roku 1952. O pekáreň sa stará Sergej s manželkou. V sobotu je k chlebu aj teplý obed. Po obede pre deti organizujú program a arteterapie.
Sergej v pekárni (zdroj: Marcel Rebro)
Roman a Inna by chceli vybudovať rehabilitačné centrum niekde ďalej na západe. Aspoň 100 – 120 kilometrov od frontu. Pýtame sa, či to je bezpečná vzdialenosť. „V Ukrajine nie je bezpečné miesto nikde. Ale sto kilometrov je dosť ďaleko na to aby sme si deti aspoň na chvíľu oddýchli od denno-denného ostreľovania a dronových útokov,“ odpovedá Roman.
Zariadiť rehabilitačné centrum je asi nad naše možnosti, ale sľubujeme, že pomôžeme ako budeme vedieť. Blížia sa Vianoce. Radi by sme ich priniesli deťom z ostreľovaného Nikopolu. Roman s Innou by dokázali obdarovať osemsto z detí v núdzi zo svojho zoznamu. Za 9,99 eura by každému z nich kúpili vhodný darček.
Pošleš spolu s nami Vianoce deťom do ostreľovaného mesta?
