Netuším, ako sa „hrdina“ z videa volá. Nazval som ho Ivan Ivanovič. Rovnako netuším, čím nahneval svojich veliteľov. Možno odmietol samovražedný útok. Možno sa chcel vrátiť niekam do ďalekej matičky rusi k svojej rodine. Možno sa len ožral, ako sa na rusa patrí. Dôvod nepoznáme. Výsledok áno.
Za odmenu mu zobrali automat a na chrbát dali batoh s mínou. K tomu jednoduchý rozkaz, ktorý mohol znieť asi takto: „Choď smerom, kde slnko zapadá. Keď nájdeš chocholský zákop, polož tam mínu, odisti ju a zdrhaj. Časovač máš na tridsať sekúnd. Keď sa vrátiš, môžeš znovu bojovať za cára a veľké rusko.“
Či Ivan Ivanovič vedel, že na míne žiadny časovač nie je, nevieme. Možno áno. Možno len tušil, že niečo nesedí. Jedno však vedel určite: z „dobrovoľníkov“, ktorých pred ním vybrali na podobnú misiu, sa akosi nikto nevracal. Napriek tomu vyrazil. Inú možnosť zrejme nemal. Pred cestou si dal na odvahu. Nie veľa. Chcel mať čistú hlavu.
Pred prvým dronom sa možno schoval. Pred druhým tiež. Ďalší ho však našiel prikrčeného pri ceste. Od tej chvíle bolo zle. Dron zostal visieť nad ním a sledoval ho. Ivan Ivanovič pochopil, že ak ostane stáť, zomrie. Tak bežal. Kľučkoval, prebehol cestu, otočil sa, skúšal meniť smer. Dron sa držal nad ním.
Zbadal košatý strom a schoval sa pod ním. Vidí ma? Nevidí? Nad hlavou stále počul monotónne bzučanie. Dron možno chvíľu nevidel jeho, ale on veľmi dobre vedel, že dron je stále tam. Znova vyrazil. Pľúca mu išlo roztrhnúť, v krku ho pálilo a nohy už neposlúchali. Ivan Ivanovič bežal o život.
Potom zbadal ďalšie dva stromy. Jeden väčší, druhý menší. Vyrazil k väčšiemu, na poslednú chvíľu sa zvrtol a vliezol pod menší. Možno dúfal, že dron pomýli. Vyčerpaný sa hodil na zem. Nad sebou stále počul bzučanie. Potom sa pridal ďalší zvuk. Vyšší. Ostrejší. Piskľavejší.
FPVčka.
Ivan Ivanovič už veľmi dobre vedel, čo to znamená. Konečná. Možno zavrel oči. Možno sa ešte skúsil postaviť. Možno len ležal a čakal.
Možno to bolo presne takto. Možno trochu inak. Nevieme, čo mu pred cestou povedali, čo si myslel ani prečo ho poslali práve tam. Video nám neukáže jeho strach ani posledné myšlienky. Ukáže iba výsledok. Explózia nálože v ruksaku ho roztrhla na dve časti.
Ivan Ivanovič je mŕtvy.
Nezomrel pri obrane svojej krajiny. Nezomrel za slobodu ani za nejaký vznešený ideál. Zomrel vo vojne, ktorú rusko prinieslo do Ukrajiny. Vo vojne, ktorá mala podľa predstáv Kremľa skončiť rýchlym víťazstvom, no namiesto toho už roky požiera ďalších a ďalších Ivanov Ivanovičov.
Nie, nie je nám ho ľúto. Keby ho ukrajinskí dronisti nezastavili, možno by tú mínu naozaj doniesol k nejakému zákopu alebo bunkru. Možno práve k tomu, v ktorom sme boli my. Pre človeka vo vnútri je úplne jedno, či mínu priniesol presvedčený rusista, opitý mobilizovaný mužík alebo nešťastník, ktorému veliteľ zobral zbraň a poslal ho dopredu s náložou na chrbte.
Ivan Ivanovič je mŕtvy. My žijeme.
Aj vďaka prieskumným dronom, ktoré vozíme obrancom Ukrajiny. Vďaka peniazom od dobrých ľudí zo Slovenska. Od ľudí, ktorí chápu, že je lepšie nájsť Ivana Ivanoviča s mínou v batohu niekde medzi stromami, než ho stretnúť pár metrov od vlastného bunkra.
K nim zatiaľ Ivan Ivanovič s mínou na chrbte nekráča.
Zatiaľ.
Poslať ďalší prieskumný dron a pomôcť zastaviť ďalšieho Ivana Ivanoviča môžeš tu:
Ďakujeme
Nezlomní – Jana a Marcel
