Česká vláda nedávno odštartovala celosvetovú iniciatívu na nákup potrebnej munície pre Ukrajinu. Do iniciatívy sa zapojilo už viac ako dvadsať krajín. Slovenská vláda sa odmietla pridať.

Bez nepriestrelnej vesty a prilby ani na krok

Prichádzame na posledný blok post pred malým mestečkom na Donbase, len pár kilometrov od frontovej línie. Vojak kontroluje dokumenty a pýta či v meste prespíme a koľko nocí. Keď odpovedáme kladne, ale že len na krátko, lebo potom ideme na Záporožie, pousmeje sa, pokrúti hlavou a vraví „No pekne, pekne. Jedno miesto horúcejšie ako druhé. Asi sa neradi nudíte, že?“

Stmieva sa a mestečko sa ponára do tmy. Kvôli blízkosti frontu v ňom dodržiavajú prísne zatemnenie. Sedíme podľa dohody na lavičke pred miestnym obchodom. Za iných okolností a na inom mieste by sme mohli pôsobiť ako pár milencov. Z tmy sa veľkou rýchlosťou vynorí terénna Toyota. Prudko zatočí a zastane vedľa nášho auta. Z kabíny vyskočia štyria chlapi v uniformách a s puškami v rukách. „Dutch a Majk na korbu, vy dvaja na zadné sedadlá,“ vraví namiesto pozdravu vodič. „Prečo ešte nemáte na sebe vesty? Rýchlo, rýchlo, vesty, prilby, veci na korbu k chalanom a ideme! Na mobiloch vypnite dáta a GPS lokáciu. Potom ich prepnite do lietadlového módu. V tomto poradí. Nie naopak!“ šteká rozkazy. „Vaše auto tu nemôže ostať. Bolo by na očiach. A na obchod môžu Rusi niečo hodiť,“ pokračuje. „Na obchod? Akú to má logiku,“ nechápem. „Je tam väčšia koncentrácia ľudí ako inde. A chodia tam nakupovať vojaci. To je pre Rusov dostatočná motivácia,“ vysvetľuje.

„Pavel, nastúp k Marcelovi a dajte auto niekam na chodník k domom pod stromy. A dajte z neho dole tie nálepky PRESS! Zbytočne pútate pozornosť. To si tam rovno nalepte terče,“ znejú ďalšie inštrukcie. O chvíľu už sedíme v Toyote a rútime sa tmou po rozbitých cestách. Konečne sa narýchlo zvítame. Za volantom sedí Olda. Je český dobrovoľník, má 46 rokov a na Ukrajinu prišiel hneď po začiatku ruskej invázie. Predtým nemal s armádou žiadne skúsenosti, pracoval v Čechách ako manažér. Po krátkom výcviku sa dostal na front. Keďže si dokázal zachovať rozvahu aj v krízových situáciách a ako manažér preukázal schopnosť riadiť ostatných, začali ho ostatní prirodzene rešpektovať a časom sa stal veliteľom jednotky. Tak úspešným veliteľom, že Rusi na jeho hlavu vypísali odmenu.

Každý nový mobil je potenciálny cieľ útoku

Mladší z vojakov je Pavel. „Prečo nemôžeme mať zapnuté aspoň dáta? Máme predsa ukrajinské čísla,“ vyzvedám. „To nepomôže. Sú v oblasti nové. Rusi sú machri v rádio-elektronickom boji. Všetko odpočúvajú, všetko sledujú. Zistia v dome dve nové čísla a pošlú nám tam v noci pozdrav. To nechcete,“ vysvetľuje Pavel. „Keď prídeme na bázu, dáme vám kódy na Starlink,“ dodáva. Olda nekomunikuje, sústreďuje sa na cestu, auto poskakuje na výmoľoch.

Konečne prichádzame k domu. Chalani zoskakujú z korby, otvárajú dvere, Olda cúva pod maskovaciu celtu. „Rýchlo si berte veci a behom do domu. Lietajú tu Orlany s termovíziou, nech nás nezachytia. Pavel vám potom ukáže bunker,“ velí Olda. Až keď sme v dome, vydýchne si. „Po pravde, ani sme vás sem teraz nechceli zobrať. Dosť nás ostreľujú. Ale máte skvelé odporúčania. Tak vitajte,“ konečne sa usmeje. Dutch a Majk ostávajú v kuchyni chystať večeru. Jeden je Čech, druhý Poliak, ale bavia sa po anglicky. Majú si čo povedať. Sú v jednotke noví a práve sa vrátili z prvej samostatnej akcie. Na pozícii strávili dva dni. Boli úspešní, ale mali aj jednu „dvojstovku“, čo znamená mŕtveho spolubojovníka. „Musia sa z toho vyrozprávať a nejak to spracovať. Nie každý to zvládne a dokáže. Psychológov tu nemáme, musíme si pomôcť sami. Teraz budú celé hodiny kecať a jesť, potom tri dni v kuse spať,“ vraví Olda. „Ty spíš tri dni po akcii, ale aj tri dni pred akciou,“ usmieva sa Pavel. „Po každej akcii si musíme dať pauzu. Oddýchnuť si, nabrať sily“, dodáva.

Proteínovou tyčinkou Rusa nezastavíš

„Keď sme pri spaní – tu budete spať – spolu so mnou“, pokračuje. „Pre Janu sme pripravili skladacie lôžko, tebe musí stačiť karimatka. Vedľa spia mladí,“ sprevádza nás Pavel po dome. „Vesty a prilby majte pri sebe. Keby bol v noci útok, beriete len balistiku a utekáte do pivnice. A niečo teplé na seba. V pivnici nekúrime“, dodáva. Vo vedľajšej miestnosti sú uložené zbrane. Chalani používajú české pušky BREN druhej generácie. Chvália si ich spoľahlivosť a nenáročnosť na údržbu. „Kalach to nie je, ale je presnejší. A funguje v stave v akom by sa americká M4 už sekala,“ vraví Pavel. Podľa zásobníkov vidím, že nie sú na ruské strelivo 7,62x39mm ale na NATO štandard 5,56x45mm. Pýtam sa či nemajú problémy s logistikou. „Nábojov máme momentálne dosť. V celej jednotke ideme rovnaký kaliber. Nie je síce na Ukrajine bežný, ale naše potreby máme pokryté. Zatiaľ. Lebo spotrebu nemáme malú,“ odpovedá. Zaujímam sa aký majú palebný priemer na akciu. „Záleží od typu akcie. Ak ideme na prieskum, musíme ísť na ľahko. Vtedy si beriem tri zásobníky na vestu, dva na opasok a jeden do zbrane. V prípade, že ideme do útoku, mám so sebou celkovo sedemnásť zásobníkov, len na veste ich mám šesť. K tomu štyridsať granátov. Plne naložená vesta váži viac ako dvadsať kilogramov,“ dodáva.

Pýtam sa, čo okrem munície súrne potrebujú. „Zbrane aj nejaké strelivo dostaneme od armády. Všetko ostatné si zháňame sami. Balistickú ochranu, oblečenie, taktický materiál, drony, optiku na zbrane, nočné videnie, medické vybavenie. Je toho veľa. Ľudia nám najčastejšie posielajú jedlo a pitie. Toho tu máme dosť. Susedia v dedine sa o nás starajú. My im zato pomôžeme s čím vieme. Babičke od vedľa narúbeme drevo, ona nám dá čerstvé vajíčka. Energetické tyčinky sú fajn, ale Rusa s nimi nezastavíš. Skúšal som ich po nich hádzať, ale granát je lepší,“ smeje sa. „Potrebujeme muníciu. Veľa munície. Hlavne artiléria, ktorá nás podporuje. Náboje do 155 mm húfnic. Rusi na jeden náš výstrel reagujú desiatimi. Je to zlé, veľmi zlé. Ak nedostaneme muníciu a nezaisti sa minimálne rovnováha vo vzduchu, budeme prehrávať. Pomaly ale isto,“ dopĺňa a úsmev sa mu z tváre vytráca.

„A čím zastavíš tank. Ten 40mm granátomet čo tu máte, funguje na tanky len vo filmoch,“ vyzvedám. „Tank je naozaj veľký problém. Máme Javeliny. Dokážu si poradiť s tankom aj na dva kilometre. Zameriaš, vystrelíš a zalezieš do diery. Staré ruské RPGčko je nanič. Je neriadené a musíš nechať tank priblížiť sa na päťsto metrov. Ver mi, že to naozaj nechceš. Ak nemáme Javelin a zjaví sa tank, neostáva nám nič iné, len naň naviesť našich delostrelcov, alebo sa stiahnuť.“

Olda má na páse aj krátku zbraň. Pýtam sa či ju už musel použiť. Mlčí. Odpovedá za neho kamarát „Pištoľ ešte nepoužil. Teda čo ja viem. Ale raz musel Rusa vyriešiť nožom. Nerád o tom rozpráva.“

Zajatcov neberú

Presúvame sa do „riadiacej miestnosti“. Jednotka, ktorej velí Olda, je diverzná jednotka rozviedčikov. Ich úlohy ale nie sú úplne typické pre tento druh vojska. Okrem klasického prieskumu majú za úlohu likvidáciu nepriateľských dronov a hlavne „šturmy“ – útoky na nepriateľské pozície. „Toto je pozičná vojna. Ako v prvej svetovej. Dve línie a medzi nimi priestor nikoho. Raz sa pokúsi zaútočiť jeden, raz druhý. Z pohľadu západu sa front nehýbe. Ale my tu každodenne bojujeme o metre územia. Lenže na rozdiel od prvej svetovej sa neútočí vo vlnách. Neútočia masy pešiakov. Pešiaci len bránia pozície. No a na tie pozície útočíme my, prieskumníci,“ vysvetľuje Pavel.

„Prečo neútočí pechota? Veď pozemný útok je jej úloha,“ pýtam sa. „Prečo? Lebo nie každý má a to gule. Priblížiť sa nepozorovane k ruským pozíciám, prepadnúť ich, vyčistiť to. Pechota prichádza až potom. Bráni to, čo sme obsadili. My sa stiahneme dozadu a ideme oddychovať pred ďalším šturmom. Oni, pechota, nie sú v žiadnom prípade zbabelci. Sú to vojaci. Odvážni vojaci. Len nemajú žalúdok na našu prácu,“ dodáva. Pýtam sa, v akej sile útočia. „Družstvo, teda päť až osem chlapov, proti čate nepriateľa – väčšinou je tam okolo dvadsať Rusov,“ odpovedá Olda.

„Ako potom beriete zajatcov?“ vyzvedá Jana. „Zajatcov?“ pousmeje sa Olda. „Keď je pomer jedna ku trom, musíš ísť až do konca. Ak na záver niekto ostane, berieme ho a odovzdáme našim, nech ho vyťažia,“ pokračuje. „Lenže každý ruský zajatec má rovnaký príbeh – zverbovali ho nedobrovoľne, na front prišiel včera, nikoho nezabil a ani zabiť nechce. Vždy to isté. Ale naši to z neho dostanú. Ten, kto nemá špeciálny výcvik, vyklopí všetko do pár hodín.“

Munícia pre Ukrajinu

Česká vláda nedávno odštartovala celosvetovú iniciatívu na nákup potrebnej munície pre Ukrajinu. Do iniciatívy sa zapojilo už viac ako dvadsať krajín. Slovenská vláda sa odmietla pridať. S odopretím pomoci nášmu susedovi sa nevieme zmieriť. Občianskou zbierkou na muníciu dokážme, že Slovensko nie je zbabelé a stojí na správnej strane dejín. Pomôžme Ukrajine aj napriek našej proruskej vláde. Pridajme sa spolu k iniciatíve českej vlády!

Podporte aj Vy, teraz, tu: https://www.municiapreukrajinu.sk/